Verdikt

Je lepšie vedieť alebo nevedieť? Určite vedieť, aj keď to nemusí byť vždy to, čo sme očakávali.

Ramon ( doberman ) sa nám 2x zosypal. Vy čo nás sledujete aj na sociálnych sieťach, viete. Vy čo nás nesledujete, náhodne ste zablúdili na blog a už ste zvedaví, lebo je to ( až moc ) prirodzená vlastnosť ľudí, tak Vám to skúsim zrekapitulovať.

14.2.2022 sme boli na prechádzke. Ramon na postroji a prepínacom, výcvikovom vodítku, ktoré používam ( typ vodítka ) asi 10 rokov. Odchovaní traja psi. Takého blbečka ale ešte svet nevidel ako je náš doberman. Ramon niečo zacítil, stiahol sa a skočil dopredu na rozbeh. Pri tomto spätno-výstrelovom pohybe sa zapínanie otvorilo a on utekal preč. Bez náhubku. Zmyslov zbavený. Našli sme ho po asi hodine a pol, keď sme s mužom v autách jazdili po lesných cestách ( lesníci by nám isto poďakovali pokutou ). Našťastie naozaj išiel po ceste. Po ceste, ktorú pozná, lebo tam chodíme na prechádzky. Lukáš mu otvoril kufor, on skočil dnu a šli sme dom. Doma bol sklesnutý, unavený.

15.2.2022 celý deň pohodička. Vonku sa tváril ako keby sa nič nedialo. Zjedol raňajky aj večeru. Na prechádzkach bez obmedzení. Akurát doma si vždy išiel ľahnúť do svojej klietky, čo nezvykne. Väčšinou leží na podložke pri okne a „šmíruje“ okolie. Tak sme si povedali, že má asi svalovicu.

16.2.2022 – Ráno klasická prechádzka, raňajky. My odchod pracovať, psy ostali doma. Lukáš prišiel asi o 14tej dom a volal mi s tým, že Ramon s kňučaním vyliezol z klietky, zrútil sa na zem a tam ostal ležať. Našťastie mu dal náhubok, pretože každý následný dotyk z jeho strany znamenal nervy zo strany Ramonovej. Nájsť ochotného veterinára v tomto okolí je nemožné. Jediný ochotný bol p. Dolanský, ktorý mu prišiel dať do auta injekciu proti bolesti a niečo na povzbudenie. Kým mu to pichali v kufri, tak Ramon z posledných síl cez náhubok dorážal do Lukáša. Prišli pred dom, zliezol z auta a tam ostal sedieť. Pohnúť sa nikam, vrčal a nechcel ísť. Tam mi po asi 45 min napadol spásny nápad. Za tých 45 min som obvolávala veterinárov – Bratislava, Brno, Trenčín. Buď boli úplne plný alebo proste na pohotovosti nemali aj lekára, takže by nám v tej chvíli nepomohlo niekam ísť. Spásny nápadol bol priniesť pred neho klietku, ktorú máme do auta, aby do nej vliezol. On naozaj vliezol. Ďakujem za to, že sme ho naučili brať klietku ako svoj bezpečný prístav. Všetkým ktorý považujú stále klietku za nejaké zlo prajem, aby nikdy nič podobné nezažili, aby nemuseli hospitalizovať svojho psa alebo preniesť na pevnej podložke, keď nič iné doma nevyhrabete. V tej klietke sme ho dostali cez dvere na terasu dnu, cez klasické dvere by sme s ním nevošli, lebo máme dvoj klietku.

Nasledujúce dni bol na vyšetrení krvi kde mal pečeňové ( játra ) testy zvýšené 27x. Už nám chodil sám, jedol a tváril sa ako keby sa nič nestalo. Dostal tabletky na 3 týždne na pečeň. Po kontrolnej krvi mal všetko v poriadku a viac sme to neriešili. My sme proste mysleli, že zjedol nejakú zdochlinu v lese, keďže nemal náhubok. Proste otrava.

Uplynul jeden mesiac, druhý mesiac. Všetko úplne v poriadku. Na prechádzkach ok, turistiky ok, behanie ok. Žiadne problémy, nezvyčajné správanie. Aspoň sme si mysleli. Ono to začne až tak postupne zapadať do seba, aj tie maličkosti.

17.4.2022 sme vyšli pred dom a že cez pole prejdeme do lesa na prechádzku. Lukáš chcel ísť okolo a ja že pome cez pole. Potom že poďme okolo je tam srnka a Lukáš, že nevadí aspoň potrénuje poďme cez pole. Tu si všimnite koľko šancí vždy život dáva sa rozhodnúť. Prešli sme 20 krokov. Ramon si všimol srnku, natiahol sa na vodítku a tá kovova spona sa rozletela na polovicu. Ramon utekal cez pole smer les za srnkou. Lukáš sa zrútil na zem, lebo ho tá kovová časť ako to ustrelilo trafila medzi nohy. Postavil sa a zase sa zrútil. Rozdelili sme sa. Lukáš išiel odniesť dôchodcu domov, to ešte doma sme mali malého s kiahňami ( neštovice ). Zobral auto a išiel do lesa. Ja som bežala s Astonom cez pole do lesa. Auto musel nechať odparkované na začiatku lesa, lebo by neprešiel. Myslím, že by sme mali zvoliť nejaký terénny typ auta pre tieto výlety ( už sa dúfam nezopakujú ). Na zaprášené zadné okno som napísala odkaz „ Hľadáme psa.“ a moje tel. číslo. To aby sa niekto nerozčuľoval, že čo za dementa sa dotrepe až k lesu autom. Ja by som určite mudrovala. Prechodili sme celý les, pýtali sa ľudí, cyklistov. Nikto ho nevidel. Najhoršie na tom je, že iba jeden pán zo všetkých opýtaných sa netváril zhrozene, keď som mu povedala, že sa nám utrhol doberman. Opýtal sa ma, či čierny alebo hnedý. Všetci ostatní vyplašení. Jedna pani mi povedala, že má strach celú prechádzku, že ho stretnú odkedy sa stretli s mojím mužom, ktorý sa ich na neho pýtal. Ak máte takéto plemeno, tak nečakajte, že Vám ho ľudia odchytia, keď ho niekde uvidia. Volali sme si s Lukášom, on že ide k autu a prejde to cez takú poľnú cestu. Hovorím ok, prejdem les a pôjdem smerom dom. No, lenže Lukáš sa rozhodol, že to skúsi cez les ( ako keby tam nepoznal každú dieru ). Áno, predpokladáš správne. Zapadol. Takže utekal domov pre druhé auto, zbalil aj malého na pomoc. Nás s Astonom vyzdvihli v lese a išli sme vytiahnuť auto. Našťastie to dopadlo úspešne. Rozdelili sme pátranie. Lukáš cez lesné asfaltky a ja smerom na dedinu, ak prebehol pole a potom pôjdem domov, prejsť ulicu. Keď som bola vo vedľajšej dedine, tak mi volala svokra, že jej volala naša suseda, že ten náš veľký pes je asi vonku u susedy na záhrade, či je to možné, lebo že nevidí žiadne auto. Tak sme obaja fičali domov. Pískol na neho a Ramon celý šťastný došiel domov. Náhubok mal na tlame. Akurát kríval. Tak sme nevedeli, či ho nemohla srnka nakopnúť alebo len niekde padol, zranil sa pri behu.

V pondelok bolo všetko v poriadku, akurát bol taký nejaký unavený zase a pajdal na prednú nohu. V pohode sa šiel vycikať, vykakať, papal normálne. Takže som ho v utorok objednala do Trenčína k našemu ortopédovi, že keď tam ideme vyberať Števovi štichy, tak nech ho rovno pozrie, spraví mu röntgen alebo čo bude treba. Poobede som prišla dom. Ramon vyšiel z klietky a s kňučaním mi padol k zemi. Lukáš na ceste z Prahy. Zobrala som našich dvoch na rýchlo venčenie, prišla domov, snažila som sa ho presvedčiť, aby vstal a išli sme k veterinárovi. Neúspešne. Tak som šla sama. Dostala som nejaké dve tabletky a že aby sme prišli na druhý deň na krv. Pečeňové testy zvýšené 60x, sono ok. Stredu poobede sa zase nevedel postaviť a nám volali, že musí hneď prísť na infúzku, pretože to jeho pečeň nezvládne a bojuje o život. Nakoniec sa nejakým zázrakom dostal do auta. Jedno poobedie a jeden celý deň bol na infúzke kvôli podpore pečene. V stredu nám kázali nasadiť mu diétu. Štvrtok mu zistili zvýšenú aj kreatinkinázu v krvi. Takže nám povedali, že pečeň to nebude. Máme ho udržovať v kľude a piatok už nepotrebuje ísť na tú kontrolnú krv, či mu infúzky na pečeň zabrali. Že máme prísť o 3 týždne na kontrolu krvi a chceli mu nasadiť kortikoidy – prednison a postupne mu zmenšovať dávku. Bez komentára. Avšak štvrtok riešil Lukáš Ramona a ja som bola s našili v Trenčíne. Tak som hovorila prečo Ramon neprišiel a aký má problém. A on mi hovorí, že to určite nemá z pečene, ale že nebude mi nič hovoriť kým ho nevideli. Že to nie je ale prípad pre neho a zavolal mi kolegu – kardiológa. Dohodli sme najskorší možný termín. Ten bol dnes. Brali mu krv, merali tep, počúvali srdiečko. Robili röntgen a ultrasonografiu. Ďakujem za to, že je Ramon u veterinára odovzdaný, leží, nevzpiera sa. Celú dobu ležal, mal o mňa opretú hlavu a nechal sa hladkať. Po vyšetrení sme si dali rozchod na 15 minút. Vrátili sme sa do ambulancie. Krv má absolútne v poriadku, nemá zvýšené žiadne hodnoty, úplne čistá. Potvrdilo sa nám vďaka zvukovým vlnám, že má problém na srdci. Nefunguje mu ľavá komora, ale našťastie sme na to vďaka týmto náhodám prišli včas. Predsieň mu funguje. Teraz prichádza tá chvíľa, keď Vám to hlava nechce pobrať. Držíte sa, lebo nechcete revať pred tým lekárom a snažíte sa vnímať, čo to ďalej rozpráva a znova opakuje. Ležím doma na sedačke a vlastne premýšľam, čo všetko som sa ho neopýtala. To prázdno v hlave, plač v aute, autopilot na cestu domov.

Každých 12 hodín dávať tabletku na podporu srdca. Po víkende sa ozvať ako sa mi zdá, že sa má, či vidím nejaké zmeny. On ani teraz nevyzerá, že by mu niečo bolo. Iba keď sa dvihne alebo rozruší, tak sa mu napríklad trasú zadné nohy. Doteraz som si myslela, že to má z rozrušenia, že mu treba cikať predtým než ideme von, že mu býva ráno zima. Nie že mu srdce nestíha pumpovať krv, tak ako by bolo treba a takto sa to prejavuje. O 2 týždne na sono kontrolu. Udržiavať v kľude. Kľudné, nie moc náročné prechádzky. Zatiaľ to jeho srdce zvládalo, ale netreba ho už viac namáhať a pokúšať. Vlastne nič viac neviem. Neviem ako mu zaberú lieky. Ako rýchlo sa mu to bude zhoršovať, pretože zhoršovať sa mu to bude. Časom bude odpadávať častejšie, môže sa mu to začať diať aj pri obyčajnom pokuse ísť sa vyčúrať kúsok od domu. Ale toto ( posledné ) štádium nás snáď tak skoro nedobehne. Neprajem nikomu ten pohľad s pocitom, že mu neviete pomôcť a jeho zrádza vlastné telo.

A po takýchto rôznych príbehoch, skúsenostiach sa nájdú mraky ľudí, ktorí sa tvária, že ich pes je čistokrvný, aj keď nemá PP. PP nepotrebujú, lebo nechcú ísť na výstavu. Budú sa hádať s kdekým kto sa im rozumne snaží vysvetliť dôvody. Preberte sa! Chcete psa bez PP? Adoptujte si ho. Kým bude dopyt, bude ponuka. Namnožené šteňatá s vrodenými problémami. Ramon nie je jediný, ktorý má vrodený problém. Koľko chcete, aby s Vami vydržal najlepší kamoš? Aby trojročnému psovi zlyhávalo srdce, tak to ku... nie je v poriadku! Papierakom sa robia testy. Testy, či sú zdraví, či je vhodné, aby mali šteniatka, aby boli šteniatka v poriadku. Premýšľajte, či sa oplatí investovať do zdravého psa. Nezadovážiť si lacného psa, aby ste sa ho snažili zachrániť zo všetkých síl a nakoniec sa to možno aj tak nepodarí..

Moje posledné doporučenie. Ak riešite problém, riešte ho hneď s odborníkom. Nestrkajte peniaze niekam kde to akože testujú, ale neriešia. V konečnom dôsledku ho budete musieť zobrať aj tak k niekomu kto Vám chce pomôcť. Je jednoduchšie zaplatiť raz viac a dozvedieť sa pravdu. Nasadiť liečbu a riešiť ako čakať na niečo. Prvýkrát sme mysleli, že sa otrávil – chyba aj z našej strany. Teraz sme si povedali, že nebudeme čakať na ... vlastne nič, pretože sme potrebovali vedieť PREČO sa mu to stalo znova. My sme čakali dva mesiace. Doteraz som to nechápala prečo sa mi toto deje ( prečo sa nám kazia veci,  Ramon zdrhá a potom trpí ), keď mne sa zlé veci nedejú v živote a ťuk ťuk dnes to do seba zapadlo. Všetko sa to muselo opakovať znova, pretože som to nevyriešila pri prvom náznaku. Druhý náznak bol 100x horší ako prvý, Ramon už však viac dôveroval aj pri manipulácii. Som rada, že som nemusela zažiť tretí náznak.

Veterinár je človek, ktorému veríme na 1000%, pretože nám nič iné neostáva. Nájdite si toho správneho.

P.S.: Ak sa Váš veterinár tvári, že besnotu musíte preočkovávať každý rok, tak je čas zmeniť ho...