Nedá sa...

Človek by vraj mal zo svojho života odstrániť veci, ľudí, vďaka ktorým sa necíti úplne psychicky fit. Ja som tak naposledy pri brúzdaní po sociálnych sieťach na toalete ( inde nemám čas sa hrať s telefónom ) zistila, že na mňa od všade vyskakujú inzeráty psov v útulkoch, ponuky psov v rôznych skupinách, ponuky mrakov šteniat. V neposlednom rade až príliš veľa ľudí v týchto skupinách ponúka svojich psov. Psov ktorých nezvládli vychovať, prerástli im cez hlavu a zrazu je to problém, pretože je nepohodlné mať psov rozdelených, nepohodlné prechádzať cez bráničky, blablabla. Vymazala som sa snáď zo všetkých skupín. Už len ujo gúgl ma trápi s bazošovými ponukami. Nemôžem sa na to pozerať. Viem, že tým, že zavriem oči sa to nevyrieši, tak isto ma však Ramon naučil, že spasiť svet sa nedá.

Mne to proste mozog neberie tie inzeráty nezvládnutých psov. Nerozumiem tomu, že ľudia nemajú chuť riešiť problémy. Vyhľadať pomoc, ísť na cvičák, pozerať videá, nechať si poradiť. Poradiť Vám môže aj ktokoľvek rozumný, kto absolvoval dobrý cvičák so svojím psom a zobral si z toho niečo. Vidíte na tom psovi výsledky. Za dobu s Ramonom som s ním absolvovala 10 individuálok. Nové som sa dozvedela iba to, že mu nemáme venovať čas navyše na úkor naších psov. Toto bolo spôsobené tým, že keď bol ešte v záhradnom domčeku a nie s nami, tak som mala stále pocit, že je nejako zanedbaný, je tam chudák sám. Prd, je to zmrd a odkedy mu venujeme času ako naším, tak je stále zmrd, ale kľudnejší. Inak na poslednej konzultácii kam sme išli hodinu a pol autom ( všetci ) som sa dozvedela iba to, že to robíme všetko správne. Nevedela som, či sa radovať alebo plakať, že pol dňa času sme obetovali tejto informácii a životným príbehom.

Keď som sa rozhodla pre Astona, tak sme chodili 2x do týždňa na individuálku a sobotu aj nedeľu sme mali skupinovky. Nasávala som všetky informácie. Cvičili sme každý deň doma, každý deň sme sa chodili prejsť medzi baráky okolo psov. Má tvoj pes z niečoho stres, nervy? Rieš to, choď tam, vystavuj ho situáciam. S kľudom. Ak nie si vyrovnaný ty, on nebude v pohode. Ty si ten čo má držať smečku, viesť. Psa beriem ako záväzok na každý deň, celý zvyšok jeho života. Je dobré si to uvedomiť. Premyslieť kam ho dáš, keď pôjdeš na dovolenku, lebo povedzme si úprimne nie je hotel ako hotel. Aston bol však oproti Ramonovi miláčik.

Rozhodnutie zachrániť Ramona a nájsť mu nový domov bolo ja ani neviem ako ho slušne nazvať, tak Vám to ani nenapíšem, čo si o tom myslím. Už je to moc fajn. Som s tým vyrovnaná, Lukáš je s tým vyrovnaný, deti sú s tým v pohode. Ramon ma stál sĺz snáď za dvojročné krámy. Keď ošuchol ruku prvej nezodpovednej pani a tá nám ho doviezla späť v noci po tom čo ho mala doma asi 10hodín. Som si povedala no nič, ľudia sú j... a bola som nasraná aj na seba, že som to dopustila. Je ťažké rozoznať keď Vám človek klame, pritakáva a sľubuje hory doly ako bude postupovať a koľko má skúseností.

Keď sa nám vrátil z adopcie kde kusol so slovami, že si máme dávať pozor, pretože je agresívny, keď vonku prší a je škaredé počasie od pani, ktorá tvrdila, že má vyštudovanú kynológiu a už vlastnila dobermana, tak som stratila vieru v rozumných ľudí. To je vtipná historka, z ktorej Ťa bolí mozog, že ozaj existujú takýto ľudia a nazaj vlastnia psov. Nevieš, či plakať alebo sa smiať.

Vtedy sme mu začali hľadať nejakú prevýchovu. Myslela som si, že nemám čas, pracovné veci, dvaja psi, dve deti v striedavej starostlivosti, do toho staviame barák a chodíme tam robiť... Schopní ľudia na prevýchovu vybúkovaní do jesenných mesiacov. Hľadali sme azyly kde sa venujú podobným psom, farmy, domovy pre psov v prírode. Všetko plné, prípadne tam takého psa nevezmú. Je jedno či sa tam platí 10 000 poplatok. V jednom takom azyle sme stále v čakačke – v mesačnej. Od šiesteho mesiaca. Čakám kedy zavolajú a poviem, že sme to museli rýchlo vyriešiť a položím, nehehe. Srandujem. Je hrozne ťažké umiestniť psa, ak nie je dokonalý a je to obdobné plemeno. Na druhej strane by som tým iba chcela povedať, ak ste v situácii, že Vám niekto povedal, že o mesiac Vám ho vezmú, tak sa na to nespoliehajte. Mesiac je tak dlhá doba, že keď tie prechádzky na ktoré musíte aj tak spolu ísť využijete na výcvik, tak ho už nikam nebudete chcieť dať.

Moje precitnutie, že situácia so psami je oveľa horšia ako som si myslela bolo ako rana panvicou po hlave.

Predtým než sme sa rozhodli, že jediná cesta je si ho nechať stihol pokúsať ešte manžela cvičiteľky, ktorá ho odúčala separačku. Keď sme jej ho tam nechávali na jednu noc na stráženie, tak sme sa bavili o tom ako je dôležité, aby mal náhubok kým si na ľudí zvykne a že nechápe, že to ľudia tak podcenili a vrátili ho z adopcie. U nej prišiel do konfilktu s nejakým bullom – nemal náhubok. Okolnosti vzniknutej situácie neviem. Pri ich rozdeľovaní sa Ramon zakusol jej mužovi do ruky a bol týždeň na PNke, takže asi sa posnažil chalaň. Viezla som si odtiaľ zostresovaného psa, ktorý sa za mnou plížil vystresovaný, zhrbený z búdy v kotci. Brala som ho zostresovaná ja, ktorá mu musela nasadiť náhubok a dúfala som, že si ma nedá ako dezert. Vtedy som pochopila, že Ramon už nikam nepôjde. Evidentne si nás vybral skôr ako sme sa stihli rozhodnúť, či to zvládneme.

Takže po dvoch mesiach, čo sme ho zobrali z útulku a troch pokúsaných ľudí neskôr sme do tej výchovy vhupsli rovnými nohami. Pozerala som videá o dobermanoch, čítala rôzne články z rôznych zdrojov o povahe, pozerala videá cvičiteľov, absolvovala individuálne hodiny, makáme každý deň, brnká mi na nervy každý druhý deň a žijeme.

Na vete : „ Všetko sa dá, ak sa chce.“ a „Kde je vôľa, tam je cesta.“ je veľký kus pravdy. Máme troch psov – troch pindíkov. 2x bull a jeden doberman. To nie sú úplne psy – milovníci iných psov. Česť výnimkám medzi ktorými je aj Števo. Zvládame to, sú oddelený alebo sú spolu s náhubkami. Chce to kontrolu, predvídavosť, zaraziť prehnané očmuchávanie, otravovanie, rýpanie predtým ako vznikne konflikt. Chce to mať nadstavené pravidlá. Vstávame ráno, aby sme išli na hoďku a pol von. Ak má jeden z nás ráno pracovné povinnosti, tak ten druhý ide najskôr venčiť dvoch a potom jedného. Umyjú sa im labky, dá sa im žrať a kým sme v práci proste spia. Všetko sledujem na kamere, keby nastal nejaký neočakávaný problém. Poobede zase venčíme, dĺžka podľa počasia. V zlom počasí minimálne hoďka, za pekných letných dní aj 3. Ak je jeden z nás sám, tak je to zase na striedačku. Kratšia prechádzka + aportovanie, výcvik, skúšanie trikov. Unavenie mysle je niekedy oveľa dôležitejšie ako fyzické vyčerpanie. Zvládame venčiť, stavať, pracovať, cestovať, výletovať s deťmi, ľúbiť sa a niekedy stihneme aj kino. To že sa niekedy chystám do obchodu 3 dni, aby sme nejedli iba krupicovú kašu Vám spomínať nebudem, mohlo by Vás to vyľakať. To že zametám každý večer, lebo sa mi nechce ťahať vysávač po celom baráku, lebo deň predtým sa robil poriadok a predsa neni možné, aby tam bola súvislá 1 centimeter vysoká vrstva psích chlpov, tak o tom Vám tiež nebudem hovoriť.

Ak si myslíte, že už nemôžete, tak verte, že ešte ste to ani zďaleka nezačali riešiť racionálne a nehľadáte riešenia. Ešte stále ste pri výhovorkách a obhajovaní si svojho svedomia prečo to bude inak lepšie. Nebude. Ani Ramonovi by nebolo inde lepšie. Kto by ho chcel, zmrda vyčúraného.

Na záver tohto hecovacieho blogu ( nezabudnite sa pobúchať po ramenách aký ste borci, že zvládate starostlivosť o svojích čoklíkov s láskou, aj keď by ste ich niekedy zabili ) by som chcela napísať už len : Ak máte niekoho, kto Vám v živote pomáha, navzájom sa dopĺňate a robíte akurát to, čo stíhate robiť, tak je to dar. Ja ďakujem, že mám Lukáša, bez neho by som určite ten skvelý nápad zachrániť psíka z útulku nezvládla so zdravým rozumom.