Nastavené hranice
Premýšľam ako je to u malých psov, lebo som to nikdy nezažila. Máme samých veľkých a Ebina bola tiež nejaký mixnutý buldoček ( mám podozrenie na minimálne so staffordom ), takže výchova a nastavovanie hraníc u nej prebiehali rovnako ako u zvyšku smečky.
Postupne na to príde ( snáď ) v každej psej domácnosti. Tam kde k nastaveniu hraníc nepríde, prichádza väčšinou zbavenie sa zodpovednosti za správanie vlastného psa. Ľudia sa zodpovednosti zbavujú veľmi radi a často. Napadá mi jeden čerstvý, ľudský príklad. Boli sme s deckami v Chorvátsku. Family Resort ( dobrovoľne ), všade kopa deciek ( nečakane ). Pobyty na kids friendly miestach neodporúčam, ak chcete mať niekedy dieťa vlastné. Jedného dňa pohodu na pláži preruší hulákanie asi 8 ročného chlapca o tom, že chce kukuricu. Rodičia sa tam s ním začali dohadovať a on kričal na celú pláž, že chce a chce. V tom mu matka hovorí : „ Je to tu s tebou otrasné, odporné a neviem ešte aké. Správaš sa ako rozmaznaný fracek. „
Pozerám na Lukáša, premýšľam a vravím : „ Hohohooo, čím by to asi tak mohlo byť spôsobené?! „
Rozmaznaného fracka si vieš urobiť aj zo svojho psa. Ak ide o malé plemeno nie je to tak nebezpečné ako keď je to s plemenom väčším, ktoré si dovolí viac a viac, až mu nakoniec zo strachu dovoľuješ všetko a obhajuješ si to tým, že to vôbec nevadí a tak ste to chceli všetci v rodine. Pes by nemal byť nad nikým z ľudského osadenstva domácnosti.
Nastavenie hraníc je v každej domácnosti iné a ak je to pre všetkých bezpečné, cítia sa všetci šťastní a spokojní, je to tak v poriadku. Niekto je odporca klietok, iný psa v posteli a niekto so svojím psom sedí pri stole a kŕmi ho zo svojho taniera. Všetko je individuálne.
Ja by som sa rada vyjadrila k dvom veciam :
- Nemal by si sa so psom hrať agresívne, šťuchanice, ťahanice za uši, okusovanie. Už duplom nie s takzvanými bojovými plemenami. Iba tým v nich podporuješ agresivitu.
- Ak sa tvoj pes bude hrať s hračkami pripomínajúcimi bežné veci v domácnosti, tak to nebude rozlišovať a bude ti ničiť všetko. Napr. taká papuča ( pantofel ).
Tvoj pes sa bude s tebou hrať iba do hranice, ktorú mu dovolíš. Je moc fajn, keď svojho psa od šteniatka vedieš k radosti z hry. Jašíte sa spolu, budujete vzťah, skúšate a ukazujete si kam až je to radosť pre obe strany. To isté platí pre predmety s ktorými sa hrá. Ukradne ti topánku a behá s ňou po byte, keď prídeš domov, lebo tam prenáša svoje rozrušenie? Ok. Keď sa ti to už nepáči, tak ho zastavíš povelom. Je jednoduché dostať psa do rozrušenia, preto je veľmi dôležité, aby rozumel kedy už sa hýbe na tenkej čiare a mal povel, ktorý mu napovie, že je čas tých bláznovstiev nechať.
Tak čo? Máte doma nastavené hranice? Ja milujem našich psov rozčuľovať. Najviac ich vytočí iba náznak, že by som im chcela dať frčku do ňufáku, to mi idú hneď „zjesť“ ruku.
