9. december

Cink cink, ozval sa tón tatkovho a Eliškinho telefónu. Nechápavo sa na seba zahľadeli, pozreli na mamu, ktorá sa tvárila, že netuší, že im naraz píplo niečo v telefóne a ďalej umývala riad z raňajok.

„ Mamina, čo je to za poobednú udalosť, čo si nám pridala do kalendára?“

Mama vypla vodu, zhlboka sa nadýchla, utrela si ruky do utierky, ktorá sa váľala na kuchynskej linke. „ Ja už to nevydržím. Chcete ísť po stromček až budúci týždeň? Ok, nech je po vašom. Dnes mu spravíme aspoň miesto. Presťahujeme sedačky, stolík, umyjeme tam podlahu. Nie je na čo čakať. Vieme, že chceme veľký stromček. To znamená, že mu musíme urobiť veľa miesta – jednoduché.“

Mama celou nedočkavosťou pílila rodine uši so stromčekom už od začiatku decembra. Prvotná dohoda bola, že tento týždeň poň pôjdu, ale tatko sa stále k ničomu nemal. Argumentoval, že do Vianoc nevydrží. Mama oponovala, že pri vysávaní sa ho nebudú dotýkať, aby neopadol. Nepomohlo a nákup stromčeka sa o týždeň posunul.

Rafík sa pri zmienke vianočného stromčeka nenápadne zalízol.

„ Nech ti ani nenapadne, že z neho budeš kradnúť a obžierať ozdoby.“ zamračil sa na neho Silván.

„ Ach, budem sa snažiť ovládať, ale vieš, že ja mám moc rád robiť nekalosti.“ pozrel do zeme Rafík.

„ Počúvni starší hlas domácnosti. Ozdoby zo stromčeku sú tabu, ak chceš, aby ťa mama ešte niekedy poškrabala za uchom a dala ti pusu na dobrú noc.“ pridal sa Albus.

„Už sa neviem dočkať toho presúvania sedačky. Začnite sa rozcvičovať, poobede sa trošku zapotíme.“

Školské a pracovné povinnosti ubehli ako voda. O nich Vám tu ani nebudem písať, koho to zaujíma. Týchto dospeláckych starostí má každý dosť doma. Nepotrebuje aj o cudzích počúvať.

Tatko vyzdvihol cestou dom Elišku v škole. Po príchode domov ich čaka vypeckovaná hudba ako na diskotéke. Mama mala na hlave z vlasov vytvorený mačkací bod. Rozumej hovienko, vlastne normálni ľudia to volajú drdol. Nečakane nepočúvala vianočné, ale nejaký rapový mix jej mladosti. Ťažko povedať, čo je v tomto prípade horšie.

„Helooou darlingoši. My sme tu s komandom začali, tak šup prezliecť a ideme na to. Dobrá správa je, že čím skôr to urobíme, tým skôr Vás vezmem omrknúť vianočné trhy do Opavy. Trdelník alebo langoš ako odmena je celkom dobrý nápad, či?“

„Mama, v poslednej dobe hýriš dobrými nápadmi.“ spokojne na ňu žmurkla Eliška.

Taťka sa prišiel s mamou privítať rapovým krokom, chytil ju okolo pásu, zaklonil dozadu, pritiahol zase hore a vtlačil pusu. Roky nič nezmenili na ich vzťahu. Niekedy sa ľudia v ich okolí čudovali ako je to možné. Cudzí ľudia si mysleli, že sú čerstvo zamilovaní a keď zistili, že nie, tiež sa čudovali. Zaujímavé je, že sa skôr ľudia nečudujú tomu, keď sa manželia k sebe prestanú správať s láskou a lásku si dokazovať. Manželia, ktorí vedľa seba žijú zo zvyku, či pohodlnosti sú osoby kde je na mieste začudovanie.

„Dosť bolo cmuckania, aj s nami by si sa mohol trošku potulinkovať a privítať nás, že si už konečne doma. Zase to bola večnosť. Pes, aby sa stále bál o svojich pánov.“ domáhalo sa komando pozornosti. Tatko si dovolil ich prehliadať celých päť minút, dnes to prehnal.

„Slečny, nadýchnite sa a na tri to dvihneme a presunieme. Si si istá, že to bude práve tam? Dobre, tak raaz, dva, tri.“

„Nooo, vieš láska a skúsime to ešte trošku tam doľava a tú ležaňu, že dáme tak zboku?“

„Maminaa, mala si to mať premyslené a mala si si byť istá na milión percent, pamätáš?“

„Nefrfli, veď sme na to traja. Nie je to ani také ťažké. Hlavne sa ešte nespoliehaj, že je to finálna verzia. Musíme na to mrknúť odbornými očami a dohodnúť sa ako to bude najlepšie, aby sa nám dobre sedelo a rozbaľovalo darčeky.“ konštatovala mama.

Nakoniec sa im podarilo dohodnúť finálnu verziu. Zvážili všetko – výhľad von oknom na zasneženú krajinu, výhľad na krb, dostatok miesta na usadenie návštevy dookola stola. Minimalizovanie únikových ciest, ak Rafík ukradne ozdobu zo stromčeka a bude s ňou chcieť odísť.

„Heej, tak takú prácu ste si s tým premýšľaním nemuseli dávať.“ zamumlal Rafík.

„Čo si hovoril tatko? Nerozumela som ti dobre.“ reagovala Eliška.

„Ja som nič nehovoril, to Rafíkovi sa nepáči naše rozloženie nábytku, tak frfle.“ dostalo sa jej neuspokojivej odpovede. Dohodli sa predsa, že na hovoriacich psov už je veľká.

„Eli, tak ale uznaj, že by ste mi mohli trošku viac veriť. Som dospelý pes a viem ovládať svoje chúťky na drevené, či plyšové ozdoby.“ skúsil prehovoriť ešte raz Rafík.

Eliška počula už len tiché zakňučanie. Buď si tu z nej robia bláznov alebo by sa mala začať viac sústrediť. Možno by sa na to mohla opýtať bratov. Tatkovi ťažko veriť, ten Vás s vážnou tvárou dokáže presvedčiť aj o nesmrteľnosti chrústa.

„Poďme na trhy. Už sa teším ako teplý langoš zapijem punčom s gumenými medvedíkmi.“ rozsekla napínavé ticho Eliška a pobrala sa pripraviť.