8. december

Štvrtok ako každý iný deň. Čakanie na Vianoce je ozaj náročné. Fyzicky, aj psychicky. Človek už sa teší na ten úplný pokoj a kľud medzi Vianocami a prvým dňom nového roka. Všetko sa už spomaľuje a predsa sa nájdu hlúposti, ktoré treba riešiť. Chce sa to rodine riešiť? Nechce! Môže pred tým zavrieť oči? Môže, ale neviem, či sa to oplatí robiť. Všetko ťa raz dobehne.

„Dostal som nápad ako prídete na iné myšlienky.“ nadhodil Albus poobede.

„Sem s ním. Každé rozptýlenie mysle sa v tomto období hodí. Nech to stojí za to.“ zaradovala sa mama.

„Poriadne sa oblečte, pôjdeme všetci na prechádzku.“ organizoval ďalej.

„Ja ale s Vami nejdem, dobre? Musíte brať ohľad na moje staré kosti. Cítim každé blížiace sa sneženie v kostiach. Nechce sa mi šmatlať po lesoch. Zima tam je. Ak by som mal labky a brucho blatové, tak by som musel ísť do sprchy. Kopa komplikácii a žiadne potešenie.“ konštatoval Silván a schúlil sa do klbka v pelechu. Mama ho zakryla dekou a dala mu pusu na hlavu. Jeho blednúce chlpy v okolí oči ju niekedy pichnú pri srdci, oči sa jej zalesknú. Vtedy ho iba tuho stisne, dá mu ešte jednu pusu a nechá ho odpočívať.

Mama tlmočila do priestoru nápad so spoločnou prechádzkou, keďže sa to týkalo aj nevedomej Elišky, ktorá stále počula iba kňučanie.

„To je teda nečakaný plán. Ako keby sme iné dni nechodili na spoločné prechádzky. V čom bude dnešná prechádzka odlišná od tých ostatných? Budeme meditovať v blate medzi stromami a držať sa za ruky?“ ufrflaná bola po mame. Niet jej čo vyčítať.

„ Pretlmoč to puberťákovi. Dnešná prechádzka bude iná v tom, že keďže prichádza zima, je čas postarať sa aj o iných. Prichádza, aj keď sú u nás stále plusové teploty a žiaden sneh. Je potrebné pomôcť zvieratám v lese. Pomáhame mačingerovi, ktorý by mal dostávať jedlo u susedov a spávať chodí k ďalšej susede. Sypeme slnečnicu a iné semienka vtákom, ktorí majú brušiská, že ledva vzlietnu z našej búdky. Som zvedavý ako budú rysovať postavu na leto. Dnes pomôžeme srnkám z naších lesov. Čo sa čuduješ? Nepozeraj na mňa a gúgluj, čo potrebujeme nabaliť do batohov.“ organizuje ďalej Albus.

Mama hneď sadla za počítač a začala ťukať, vyhľadávať, porovnávať rôzne články. Radšej toho prečítať viac a riadiť sa tým, v čom sa zhodli viacerí internetoví odborníci, pretože človek nikdy nevie. Gúgl je zrádny. Gúgluješ si, že máš soplík a podľa internetu umieraš. Potešenie pre labilnú psychiku.

„Po čom pátraš, mami? Už mi konečne prezradíš, čo ten Albus toľko zavýjal?“ netrpezlivo nahliadala Eliška mame ponad rameno.

„Prosím, daj uvariť vodu. Urobíme si čaj do termosky, vezmeme si každý svoj baťoh nech toho viac unesieme. Zlatko, dáš prosím dole baťohy zo skrine? Neviem, kde je šamlík a vieš, že ja som malinká, nedosiahnem tak vysoko.“ zadávala prvé úlohy mama.

„Práca rozdelená. Eliška čaj a obliekať. Ja baťohy a obliekať. A ty?“ zapojil sa tatko.

„ Ja sa oblečiem a do baťohov vezmeme, čo môžeme. Písali, že stačí zobrať toľko, aby to zver skonzumovala do maximálne piatich dní.“

Mama začala baliť zemiaky, mrkvu. Z ovocia ľúbia jablká, hrušky. Zabalené. Vraj ľúbia aj slivky. Akurát teda v tomto ročnom období už slivky doma nemajú.

„Repu nabalíme do baťohu z pola, tam je jej teraz pohodenej mnoho. Čaká, kým ju odvezú do cukrovaru na spracovanie a tých pár kúskov snáď nebude nikomu chýbať.“ rozprávala mama pri tom ako si obliekala bundu a naťahovala rukavice. Nestáva sa často, aby práve ona stepovala pri dverách a horela nedočkavosťou skorého odchodu. Dabl trabl Albus s Rafíkom prešľapovali po jej ľavici a čumákom štuchali do dverí.

„Hor sa na výpravu. Ja som pripravená, čaj osladený, termoska zbalená.“ hlási Eli a zakukluje sa do dlhej červenej šály. Vyzerá trošku ako snehuliak, ale to sa nahlas nehovorí.

„ Rafík, k nóóhe. Ideme, ale pekne v kľude. Mačinger na teba určite nečaká za dverami.“ odomyká tatko dvere.

„Pche, to nikdy nevieš. Večne je tu usadená. S tým čumákom hore mi iba dáva najavo, že ju aj tak nikdy nechytím. Keby len vedela, že po zime príde leto. Neprajem jej, aby ste nezabezpečili dostatočne plot. Podhrabem sa každou dierkou.“ preniesol Rafík čertovským tónom a nadvihol kútik papule, aby dodal trčiacim tesákom vážnosť jeho vete.

V lese rozmiestnili ovocie a zeleninu. Skontrolovali krmelce, ktoré boli naplnené senom a dokonca na pni pri krmelci našli misku so soľou. O miestne zvieratá je evidentne veľmi dobre postarané. Snáď sa tak dobre majú zvieratá vo všetkých lesoch!

„Ešte Vám poviem zaujímavosť na ukončenie tejto výpravy. Z obilia je na prikrmovanie vhodný iba ovos. A v oblastiach kde je veľa danieliej zveri sa nesmie dávať na prikrmovanie viac ako 3-5 kilogramov gaštanov denne. Danielia zver je pažravá a keďže gaštany obsahujú saponinové látky, nadmerné, skonzumované množstvo by pre zver mohlo znamenať až úhyn.“ zamudrovala mama.

„ Dobre týýý.“ dostalo sa jej uznanlivej odpovede.

„Aspoň tak som sa dnes dočítala, tak hádam je na týchto informáciach aspoň štipka pravdy.“