6.

 Naše prvé spoločné kroky viedli k veterinárke, keďže mal Aston už 2 mesiace po termíne pravidelného ročného očkovania a trápilo ho zapálené ucho. Jeho zapálené ucho bolo dovtedy riešené iba voľno dostupnými kvapkami do uší, lebo veď s ním má stále niečo, to nie je prvýkrát. Viete čo potrebné k vyliečeniu zápalu obsahujú takéto kvapky ? Presne tak, vôbec nič.

Áno, z niektorých skutočností, ktoré sa nám diali ťa bude mozog pobolievať, netreba sa nad tým zbytočne zamýšľať. Vieš ako sa to hovorí? Hlupákovi nevysvetlíš, že je hlupák.

K veterinárke sme sa dovalili ako veľká voda, bez náhubku, lebo veď zvyknutá som bola od Števa, že bez náhubku by si nechal aj do kolena vŕtať, ak by bolo treba a bola by som pri ňom. Aston nesúhlasil ani s kontrolou ucha, takže po prvom zavrčaní dostal látkový náhubok istoty. Kde by sme hľadali novú, super veterinárku?! Pri včeličke mal tiež nejaké hundracie námietky, avšak menšie ako doprovod Ebi, ktorá hysterčila a ako bonus si cvrkla. Myslím, že pre ňu bola včelička rana pod pás, keďže k veterinárke chodieva väčšinou iba ako doprovod a odchádza odtiaľ spokojná a najedená.

Začipoval sa, dostal svoj prvý pas a už bol oficálne na moje meno. Do ucha dostal antibiotické kvapky na preliečenie zápalu, ktorý sa mu od tej doby nevrátil, ale uši pravidelne čistíme, pretože kvôli ich stojacej polohe sa mu tam zachytáva viac bordelu.

Konečnú sumu veterinárka neisto šepla, nakoniec ju musela aj tak zopakovať nahlas, lebo chvíľu som sa bála, že Astonove kvapky do uší si budem musieť dávať aj ja. Po návšteve veterinára a zubára na mňa doliehajú pocity nevoľnosti pri vystavení účtu za prevedené zákroky.

Druhý krok bola zmena jedálnička. Miesto granulí zo supermarketu a kuchynskej stravy začal dostávať kvalitné granule. Pri prvom kŕmení sa ukázalo, že si až moc bráni jedlo, miesto na ktorom jedol a aj prázdnu misku. Vybehol po Ebine, keď sa tam priblížila, aj keď bola miska prázdna – bez zranení. Vyhodili sme jeho starú, nerezovú misku, ktorú mával ešte na dvore a zmenili mu to za keramické misky do dreveného stojanu. Keď dožerie, miska sa im automaticky berie, aby si nechodili vylizovať zvyšky.

Zistenie, že by si z Ebiny kľudne narobil sitko kvôli jedlu bol pre mňa šok.

Zo začiatku sa to kopilo. Keď sa zistilo, že som si zobrala Astona pod svoje krídla a rozhodla som sa ho dať dokopy, tak dali všetci ostatní od neho ( na oko ) ruky preč a čokoľvek sa stalo na záhrade bol problém. Na tej spoločnej záhrade spomínaš. Roztrhaný pytel od smetí, odnesená papuča, utrhnutý konár zo stromu...

Raz s ním chcel konzultovať jeden problém aj tatko od vedľa, na pomoc a vyhrešenie si zobral papuču, ktorou sa zahnal, takže sa po ňom Aston ohnal tiež. Ono rozháňať nasraný rukami nad od malička týraným psom nie je ten najlepší krok k výchove.

Vrčanie na Ebi bolo už poslednou kvapkou k tomu, aby som sa trošku poľutovala a pofňukala si. Dobre, fňukala som trošku viac. Ľutovanie však ešte nikomu nepomohlo, prišiel čas sa vzchopiť. So Števom som predsa za mládí absolvovala cvičák a vyrástol z neho mierumilovný pes, ktorý sa Vás prekvapivo dokáže zastať v potrebných situáciách. Tohto sivého orecha predsa musím zvládnuť tiež!