24. december

Všade bola tma a ticho. Silvána prebudilo zo snov nervózne mrvenie Elišky. Nepokojne sa pretáčala v posteli. Vydávala nejasné zvuky, ktorým nebolo rozumieť. Pritúlil sa k nej bližšie, schúlil sa jej k nohám, ktoré jej chytil labkami. Pre pocit bezpečia, krajšie sny.

SEN

Eliška sedí na záhrade, je teplo, slnko svieti. Krásny deň. Všade naokolo je ticho. Zrazu vidí ako jej naproti od plotu beží priamo do náručia štvornohý prďolo. Nie je to nikto z komanda. Žmúri cez slnko, aby zaostrila, čo sa to k nej rúti za psa na ich oplotenom pozemku. Zatajila dych. Slzy sa jej začínajú drať cez viečka a kotúľajú sa dole po tvári. Pribehla k nej Elizabeta.

„Ahoooj, tie slzy šťastia, že ma znova vidíš si si mohla odpustiť. Som ťa zastihla v predmenštruačnom období?“ olizovala jej Elizabet tvár.

„Fňuk. Myslím, že by som plakala v hocijakom období. Ako je možné, že ťa konečne vidím aspoň v sne? Ako je možné, že sa s tebou viem rozprávať?“ koktala Eliška.

„Prišla som ťa podporiť, potrebuješ to. Si na dobrej ceste, nemôžeš sa zastaviť, už nie. My dve sme sa síce nestihli porozprávať v tom vraj reálnom svete a rozprávame sa až teraz, ale s bráchačmi to môžeš ešte stihnúť. Nepochybuj o sebe. Je v tebe viac ako si myslíš. Život je príliš krátky na pochybnosti. Neurobíš dnes, zajtra už nemusí byť.“

„Ty si strašný chytrolín, fakt. Budem sa snažiť o maximálnu vieru v seba.“

„Pozdravuj doma, všetkých za mňa olíž. Musím utekať za kamošmi, dnes máme v pláne obšťávať susedom kolesá od áut. Kamošovi nedali ochutnať z ich včerajšej večere, tak sme naplánovali pomstu.“ olízla Elizabeta naposledy Eliškine slané líce.

„Nechoď, tak moc mi chýbaš a teraz môžme byť spolu.“ plakala znova Eliška.

„Nemôžme. Máš pred sebou psie povinnosti, komando na teba čaká a ja ti odtiaľto neutečiem. Raz sa tu stretneme.“ Elizabeta bežala k plotu odkiaľ sa ozývalo nedočkavé psie štekanie. Pomsta je pomsta, tá nepočká.

IZBA

Eliška ležala, stále snila, po tvári sa jej valili slzy. Silván jej olízol tvár a prebral ju.

„Pozdravuje Vás Elizabeta. Poď prosím ku mne ako plyšák, chcela by som ťa objať pre pocit bezpečia.“ fňukla Eliška.

Silván neváhal ani sekundu, zatočil sa pred Elišku a nechal ju, aby ho tuho objala. Položil jej labku na srdce, díval sa na ňu až kým znova nezaspala. Potrebovala si oddýchnuť, čaká ju náročný deň. Prídu bratia, sú predsa Vianoce.

Ráno si Eliška prispala, keď sa jej podarilo vymotať z izby v dome už bol šum, ruch. Bratia sedeli pri stole, popíjali kafíčko.

„Konečne sa nám prebudila princezná, dobré ráno.“ privítal ju Andelín.

„Už sme si mysleli, že vstaneš až na večeru a kontrolu darčekov pod stromčekom. Len tak tak si to stihla skôr.“ pokračoval Šimon.

„Aaale aale takto do mňa rýpať hneď z rána. Z môjho rána. Sú Vianoce, buďme k sebe milí a nerýpaví.“ objala ich okolo krku Eliška.

Rodičia chystali pri kuchynskej linke večeru, príprava ryby, rozmraziť hrášok. Nachystať stôl, nazdobiť, aby sa už poobede/večer nemuseli stresovať a mohli sa iba tešiť na nadchádzajúce 2 hodiny kým sa spolu navečerajú a rozbalia si darčeky.

„Už máme všetko pripravené. Je čas na spoločné hry. Zhodli ste sa na nejakej alebo máme radšej vybrať my?“ nadhodil tatko.

„Zahráme sa Activity, to môžu hrať všetci. Aj komando vždy háda.“ odpovedal Andelín a utekal do chodby, aby priniesol a nachystal hru.

Rafík s Albusom ponaťahovali labky a prišli si sadnúť bližšie. Silván zaujal taktické miesto na sedačke, kde sa zabalil do deky a nenápadne vykukoval von. Možno sa mu podarí odsledovať niekoho kartičku a nebude musieť zložito hádať o čo sa pokúšajú pri nepodarenej pantomíme. Rodina mala Activity junior, aj tak sa tam našli ťažké úlohy, pri ktorých sa zapotili napriek tomu, že boli skoro všetci dospelí.

„Zase ste vyhrali. Že Vás to baví rok, čo rok. Raz by ste nás mohli nechať vyhrať, len tak z lásky, že sme Vaše deti.“ odúval hubu Šimon. Je síce dospelý, ale z niektorých vecí človek nevyrastie. Prehry nemal nikdy rád.

Po spoločnej hre je čas na spoločnú prechádzku. Je potrebné komando pred večerou dostatočne unaviť. Silván napriek jeho malým aktivitám dokáže byť čiperný v neželanej chvíli. Jeho najväčšia vášeň je spánok na sedačke a rozbaľovanie darčekov. Všetkých darčekov. Čítať naozaj nevedia.

„Studí, studí. Idem si trošku pobehnúť dopredu.“ Rafík sa odrážal od zeme do vzduchu na všetkých štyroch labkách. Sneh sa roztápal, na cestách po ňom ostalo mokro a na poliach bračka. Bohužiaľ to ani tento rok nevydržalo. Domov sa vrátili príjemne unavení. Uvarili si čas, zabalili sa do deky a pustili si rozprávku. Najradšej mali čertovské, aj keď ich už videli mnohokrát. Dnes prišiel čas 12tich mesiačikov. Nepríjemné babizne tam robia problémy od začiatku až do konca. Mama nemá rada tento typ rozprávok, ona by bola najradšej keby bolo všetko milé a slniečkové, ľudia si nerobili zle a správali sa k sebe tak ako chcú, aby sa iní správali k nim.

„Prečo nemôže byť aspoň rozprávka rozprávková? V každej rozprávke negatívna zápletka. Niekedy tam nevadí, ale nemôže byť priveľmi vyhrotená. Všetci vieme, že to dobre skončí ako každá rozprávka a vianočné príbehy. Všetci sa milujú, sú šťastní. Zlí ľudia sú potrestaní a doplatia na svoju zlobu. Zbytočne človek zažíva takéto nervy pred Štedrou večerou. Tu Maruška je ešte aj naivka, ktorá sa kvôli harpiám vzdá domova, látky na šaty, chlapa, svojej cti, len aby dobre bolo. Dobre by aj tak nebolo.“rozhorčovala sa mama.

„Láska, to nemôžeš takto prežívať. Pozri ako krásne to skončilo. Prišli domov, zaľúbení a z tých dvoch čarodejníc ostali iba ľudské vrany pre smiech ľudu v dedine.“ chlácholil mamu tatko a pohladil ju po hlave. Tá sa mu hneď zvalila do náručia na túlenie.

„Hromadné objatie!“ zvolali decká zborovo a vrhli sa na nich. Ukazovať si pravú lásku je dôležité od najútlejšieho veku. Úprimne zo srdca, že chcete a nie roboticky bez city, pretože musíte.

„Počuli ste? Hromadné objatie!“ zvolalo komando a navalilo sa na nich. Došľapali ich labkami, domlátili chvostami. Ešteže Rafík ho má krátky.

Hromadné objatie sa rozpŕchlo. Prichádzal čas príprav pred večerou. Sprcha, nastajlovať sa.

Eliška ležala na sedačke obklopená chlpáčmi, rozprávala im o jej sne. Cítila ako sa k nej ešte tuhšie privinuli. Silván iba chápavo kývol hlavou, pretože tento príbeh počul ako prvý a celý deň nad ním tiež premýšľal. Rozprávala im o prežitom mesiaci, koľko nových pohľadov dostala na život ako je za to vďačná.

„Chcela by som využiť svoj čas na plno. Na plno aj s Vami. Chcela by som Vám rozumieť, aby som vedela kde Vás nemám škrabkať, pretože je to už nepríjemné a na ktorom mieste by som mala naopak pridať. Vedela by som, čo Vás trápi, z čoho máte bolesti bruška. Prečo ste potrebovali zožrať zdechlinu na poli alebo to odležané hovno za tretím stromom dole? Všetko by som to chcela vedieť a ešte oveľa viac.“ vylievala im srdiečko Eliška. Rodičia stáli v objatí v kuchyni a bolo im ľúto, že to neprišlo. Na druhej strane prešla veľkou zmenou, uznala viac ako na začiatku decembra dúfali. Má len štrnásť, nič nie je stratené a ona isto nebude čakať na zázrak až do okrúhliny. Srdce má otvorené.

Na oblohe zažiarila prvá hviezda, čas usadnúť k stolu a pustiť sa do hostiny. Komando dnes dostalo naservírovanú rybu s bramborovým šalátom. Samozrejme psiu verziu. Návšteva veteriny dnes nie je v pláne. Eliška sa postavila zo sedačky : „Bolo mi tu s Vami chlapci príjemne, teraz sa musí na chvíľu vzdialiť, aby sme si všetci natlačili bruchá. Stretneme sa prežraní pod vianočným stromčekom.“

„Mňam, už sa nemôžem dočkať. Dúfam, že dostanem nejaký parádny darček.“vrtel zadkom Rafík kým sa presúval k miske s jedlom.

„Ak si poslúchal, tak dostaneš parádny darček.“ štuchla podpichovačne Eliška Šimona pod rebrá, keď prechádzala okolo k svojmu miestu pri stole.

„Prosím? Samozrejme, že dostanem. Ja o tom nemám žiadne pochybnosti. Na túto tému je zbytočná debata.“ odvetil Šimon.

Tieto večere by mali zakázať. Raz do roka sa takto prejesť. Oplátka, polievka, hlavné jedlo, kopy vianočného pečiva čakajúce na zjedenie. Tento rok rozdával darčeky Andelín.

„Tu máme jeden pre mamu, pre tatka, Šimon, ja. Eli, ty si poslúchala?“ vyhrabal pre ňu nenápadný darček.

Nedočkavo ho otvorila. Bola to malá krabička, v ktorej bol iba známy nápis – Tie najkrajšie a najdôležitejšie veci sú očami neviditeľné.

„Ďakujem, budem na to myslieť každý deň pred spánkom. Koho to napadlo?“

Všetci sa na seba pozerali, nikto z nich to nebol.

„Možno je to skutočný darček, ktorý padol pod stromček spolu s hviezdou. Zaslúžiš si ho. Tento rok, najmä posledný mesiac si vnútorne vyrástla.“ konštatoval Albus.

Nedostalo sa mu žiadnej odpovede, pod stromčekom sa rozliehalo ticho, ktoré prerušilo pišťanie smejúcej sa Elišky : „Ale no prd!“ vrhla sa mu okolo krku, zvalila sa medzi komando a pri tomto manévri opadla polovica ihličia zo stromčeka.

„Slušne mladá dáma, aby si to hviezda neodniesla ráno späť.“ napomenul ju Silván.

Eliška sa iba smiala, váľala medzi nimi a človek by si myslel, že sa stihla spiť ešte pred večerou keby nie je puboš. Rodina sa zvalila k nej do hromadného objatia. Štastie a spokojnosť by sa dala krájať. Počuli ste tú ranu? To Eliške spadol kameň zo srdca, že ich čaká ešte mnoho spoločných, prekecaných večerov. Majú si toho toľko, čo povedať.

Zázraky sa dejú. Najviac zázrakov sa deje na Vianoce.