23. december

Počujete to ticho? Áno, všetci ešte spia. Žiadna škola, ani práca, iba zábava. Dlhý spánok. Teda dlhý s prihladnutím na ranné potreby komanda, ktoré ešte nevie chodiť čurkať na hajzlík. Netuším kde je problém, pretože na tik ťoku to vie každý orech. Sú psy z tejto rodiny  menej inteligentní džuklíkovia? Nie sú. Naučiť ich to, by si mala dať mama do novoročných predsavzatí. O rok si napíšeme, či bola jej snaha úspešná alebo jej to tatko po 3 zničenej, záchodovej doske zakázal. By ma zaujímalo, či musia mať detskú násadku alebo nie..

Psst, počuť prvé klopkanie drápkov po parketách. Mama cíti dych na tvári, ale neotvára oči. Drápky sa presúvajú na druhú stranu postele. Tatko zacítil aj olíznutie, trebalo pritvrdiť, nič. Nenechá sa takto ľahko odlúčiť od spánku.

„Ako chcete. Chcel som Vás zobudiť milo. Pusinkou, zamilovaným pohľadom do očí. Ak ma chcete ignorovať, myslím, že je čas pustiť sa do olizovania pindíka. Mľaskanie by Vás mohlo prebrať z rozsnívaných snov.“ spokojne premľaskol Albus.

„Neser ma, Albus, hneď z rána. Nemáš strach? Vyhrážať sa nám deň pred Štedrým dňom? Ešte aj v deň kedy ideme na vianočné trhy. Mala som v pláne odškodné, že ste nemohli s nami, ale ešte si to radšej premyslím. Možno prinesieme iba dobrým psíčkom, ktorí si nelížu vylučovacie časti svojho tela. Inak dobré ránko, chlpoň.“ dostalo sa Albusovi odpovede čulým hlasom. Vedel, že to zaberie. Mľaskanie zaberie vždy. Uprostred noci, ráno, počas dňa. Kedykoľvek, keď ho rodičia ignorujú alebo im chce potrénovať nervy.

Pred prechádzkou nakrémovali prďolom labky, pretože snehová nádielka sa premenila a oni aktuálne žili v ľadovom kráľovstve. Dievčatá si zobrali lopatky. Na lopatkovanie ideálne podmienky. Jedinou prekážkou za šťastím im bol prudký kopec dole, ktorý ich delí od poľnej cesty. Mohli by to risknúť a spustiť sa, pretože sú na hlavnej ceste. Akurát stop značku na dedinách nie každý rešpektuje a takéto pokusy pred Vianocami nebudú robiť – rozumné.

Domov prišli všetci unavení. Dali si rýchle raňajky. Čakala ich vyše dvoch hodín dlhá cesta. Chlpáči dostali raňajky, pusu na čelo : „Už choďte, ideme odpočívať. Dajte si záležať na spoločnom výlete. Vianočnú atmosféru chceme cítiť aj po návrate domov. Najlepšie, ak by sa Vám podaril krakovský zázrak a večer by nám mohla Eliška porozprávať ako jej bolo na výlete.“ rozlúčilo sa komando a zaľahli na svoje miesta.

Cesta zbehla, počúvali vianočné pesničky, preberali ako to vlastne vzniklo. Mama dávala otázku za otázkou a tatko sa to snažil dogúgliť. Niektoré veci sú nedovysvetliteľné. Mať fantáziu a povahu ako mama je náročné. Pre ňu a aj všetkých okolo nej. Bežný človek si nedáva niektoré otázky, berie veci ako sú, pretože chápe, že to tak nejako je a nemá zmysel sa nad tým zamýšľať. To ale ona neeee, ona to potrebuje rozpiplať, aby mala nad čím premýšľať a tatko si nemusel robiť starosti s vianočným darčekom, pretože krém proti vráskam je istota. Môžu si s Eliškou požičiavať, ak sa jej nepodarí čoskoro rozumieť komandu. Dve muchy jednou ranou.

Zaparkovali v podzemnom parkovisku pri Wawelskom kopci, na ktorom sa týči hrad. Hrad je zapísaný v zozname svetového dedičstva UNESCO. Vybrali sa pozrieť na nádvorie, ku katedrále. Cesta ich viedla okolo sochy draka, ktorého porazil princ Krak, podľa ktorého je mesto pomenované. Drak by mal v nepravideľných intervaloch chŕliť z tlamy oheň, ak sa Vám niekomu podarilo vidieť tento úkaz, gratulujeme. Rodina toľké šťastie nemala.

Nádvorie bolo krásne. Nazdobený, gýčový stromček, rodiny potulujúce sa okolo. Mierne poletoval sneh. Na Eliškinej tvári sa zjavil mierny úsmev, chytila rodičov pod paže a vykračovala ďalej zavesená ako za starých, predpubertálnych čias.

„Aaach, to je tak nádherné. Cítite tú vôňu?“ rozplývala sa.

„Tá vôňa značí, že je čas na štartovný nealko punč.“ zavelil tatko a zmenil smer ich trasy smerom k malému roztomilému stánku, pri ktorom bol síce dlhší zástup ľudí, ale to väčšinou znamená kvalitné pitie, či jedlo.

Voľným krokom sa presunuli na námestie. Po uliciach sa premávali koče s koňmi. Tento spôsob dopravy nevyužili, radšej sa prešli. Cestou obchádzali malé pekárne, predávali v nich obyčajné šišky, pár metrové rady čakajúcich ľudí ťa odradia od stepovania pri okienku, aby si tiež ochutnal, išli ďalej bez šišky. Na námestí boli mraky ľudí a ešte trošku viac. Z každej strany bolo počuť češtinu a slovenčinu. Polštinu hlavne zo stánkov od predávajúcich.

„Ste pripravení? Ideme popozerať stánky dookola a potom si dáme niečo dobré na jedlo? Ochutnáme, čo tu majú, povymieňame si.“ navrhla mama bojový plán.

Počula dvojitý hlboký nádych : „My sme pripravení, poďme.“

Niektoré časti boli na široké lakte, k vianočným trhom to však patrí. Nakúkanie do stánkov. Vyberanie cetiek v stánkoch, ktoré nepotrebujete, ale niečo si vezmete, aspoň malilinkú drobnosť. Zvonček od kovára, ktorý využijete pre zvolanie rodiny k večeri.

„Úplne mi vyhladlo z toho predierania sa. Ja som si vybrala, čo ochutnám. Na začiatku mali také pečené chleby s klobáskou a cibuľou by som si dala.“ zťažka prehĺtala sliny Eli.

„Mne sa páčilo hneď vedľa toho pečené koleno.“ zaradoval sa taťka.

„Tak poďme, ja si niečo vyberiem na mieste.“

Vybrali si a dokonca sa im podarilo uchmatnúť stôl. Atmosféra sa dala krájať. Zaujímavé, že aj tak sa dá na vianočných trhoch stretnúť ufrflaných ľudí, ktorým vadí zima, veľa ľudí, čakanie na jedlo a pitie, tlačenice. Rodina vždy so smiechom prevráti očami, keď niečo podobné započujú. Diagnóza frfloš je ťažko liečiteľná a napraviteľná. Je zaujímavé koľko ľudí sa rozhodne pre túto cestu. Pritom je náročnejšia, hlavne psychicky a srdce to asi tiež zaťažuje, heh.

„Proszę, co masz?“ vytrhne hlas okoloidúcej rodinu z debaty.

„Koleno.“ odpovie tatko tázajúcej pani.

Pani sa znova vrátila, v ruke niesla polievku a za chrbtom jej cupitali kamarátky : „Can we go to this table with you?“

„Yes.“ odpovedala mama.

Rodina prehodila nepochopené pohľady, pomaly dojedala. Kamarátky sa začali medzi sebou rozprávať – po slovensky. Mama pozerá na Elišku, na tatka. Nechápu.

Odišli od stola.

„To bola tá pani, ktorá najskôr po poľsky, potom po anglicky a nakoniec je to Slovenka?“ smiala sa Eliška.

„No, vyzerá, že áno. Si myslím.“ poškrabal sa tatko po hlave.

Polština je asi istota v Poľsku, ak nepočuješ ľudí, ktorým pokladáš otázku rozprávať, ale striedať to hore dole, ak sa ti dostalo odpovede je veľmi zaujímavá taktika.

Prešli mestom, nakukli do kostola, pozreli kamenné obchodíky v uliciach, popíjali nealko punč. Cestou k autu osvetlenými ulicami prechádzali okolo pekárne. Nečakane tam boli iba dvaja ľudia.

„Poďme rýchlo. Ochutnáme, čo je to za zázrak!“ rozbehla sa mama k okienku.

„Dám si tú škoricovo jablkovú.“ nedala sa zastaviť. Keď ide o jedlo, či pitie, nepozná brata. Ešte šťastie, že je jedináčik. Deti ju vyškolili s ochutnávaním z taniera. Deti sa nepýtajú a nezastaví ich ani zhrozený výraz.

Mama dostala teplú šišku – oficiálne sa volajú ponczki. Zakusla sa do teplého, nadýchaného vankúšila obaleného v cukre. Hodnota sacharidov nemerateľná.

„Tak toto!!! Toto je najlepšia vec, ktorú som kedy jedla. Ňoom.“ chrochňala blahom.

Tatko s Eliškou sa iba smiali, krútili nechápavo hlavou až kým ich mama neprinútila si aspoň raz odkusnúť. Iskričky radosti vyletúvali z ich očí : „Dobre, tentokrát si naozaj nepreháňala.“

Sladkou bodkou zakončili výlet. Komandu nič nekúpili, dobre ste postrehli. Cesta z garáže trvala takmer dlhšie ako samotný výlet.

„Rodičovia, dávam Vám malé významné plus za dnešný výlet. Pekné zakončenie predvianočného času. Človek príde na iné myšlienky, užije si čas s najbližšími. Moc sa teším už domov pod perinu, na komando a na zajtrajší deň kedy prídu aj Šimon s Andelínom. Mľask, mľask.“ rozdala spravodlivo pusy, oprela sa vzadu o okno a zavrela oči.