22. december

Posledný deň v škole bol skrátený. Na programe mali iba jedenie vianočného pečiva, ktoré si mal každý priniesť svoje, aby mohli ostatní spolužiaci ochutnať. Každý priniesol stolovú hru. Eliška sa rozhodla pre Activity junior a dúfala, že sa nájde dosť spolužiakov, aby si zahrali minimálne jedno kolo. Našli. V škole by mohli zaviesť takýto deň aspoň raz do mesiaca. Učitelia by sa uvoľnili, zahrali by sa s deckami, porozprávali si zážitky z uplynulého mesiaca. Zhodnotili by, čo sa im podarilo, čo ich potešilo a čo naopak.

V ten deň si rozdali zabalené darčeky v tajnej Ježiškovej pošte. Dohodli sa, že si darčeky rozbalia až doma pod stromčekom ako prekvapenie. Ostáva iba veriť, že spolužiačka docení  jej snahu, pretože Eliška si dala záležať.

Poobede sa mama už zvŕtala v kuchyni nad vianočnými trubičkami, ktorým chýbal krém a už bol najvyšší čas, aby stihli zmäknúť. Pospevovala, plnila, ukladala do vianočnej dózy. Počkať. Mama plnila trubičky? Heh, tak to asi nie. Trubičky naplnila babička Magduška, ale pravda mama si ich preložila aspoň do tej vianočnej krabičky, nech to nejako vyzerá.

„Rodičovia, potrebujem poradiť. Aký máme na dnes program?“ začala nesmelo Eliška.

„Dnes dokončíme poriadok, nachystáme pečivo, aby sme mali všetko tip top na vianočný deň, pretože zajtra sme vymysleli výlet na vianočné trhy do Krakova. Čo ty na to?“ odpovedal tatko. V Krakove sú vraj jedny z najkrajších trhov, musia to ísť skontrolovať, či je to pravda.

„Jeeej, to bude krásne. Moc sa teším, ráno Vám pomôžem vyvenčiť štekov a potom vyrazíme? Veď ja dnes samou nedočkavosťou ani nezaspím.“

„Samozrejme sa počas dnešného plánu môžeme rozprávať, radiť a čokoľvek potrebuješ, sme tu pre teba, aby sme ti pomohli, keď sa potrebuješ oprieť.“ dodal tatko.

„Mám zopár otázok. Ako to, že rozumiete komandu? Ako k tomu došlo? S inými psami sa predsa nerozprávate, ani inými zvieratami. Nie ste ako doktor Dolittle.“ začala Eliška hneď zhurta. Potrebuje poznať odpovede na otázky, posunúť sa ďalej. Tá neistota je hrozná, plus jej to ubližuje zdravotne. Nad všetkým príliš premýšľa a z toho nerozlúsknutého prípadu ju bolí hlava, odpadnúť už nechce.

„Možno ti to teraz bude znieť ako hlúposť, ale...“

„Máme doma hovoriacich psov, s ktorými sa rozprávate. Už neexistuje nič, čo by mi mohlo znieť ako hlúposť. Mám pocit, že všetko na svete je možné, záleží však ako sa k životu postavíš. Aký je tvoj pohľad na situácie, okolie.“ skočila jej do reči Eliška.

Mama sa usmiala : „V poriadku. Veľmi nám pomohol iný pohľad na svet, neriešenie hlúpostí. Odstrihnutie sa od okolitých informácii, ktoré ti neprinášajú nič dobré. Ja som to musela strihnúť na 97%. Tatko je odolnejší, sleduje kadečo a filtruje mi informácie. Žijeme si taký svoj mini svet v šťastí. Ako hovorieva Magduška, s tatkom sme sa hľadali až sme sa našli. Ešte šťastie. Chvíľu nám to trvalo, ale predsa. Ten iný pohľad ťa naučí vnímať úplne iné veci, tešiť sa z maličkostí. Riešiť svoje starosti, ak ti život nejaké pripraví a nie susedove. Až jedného dňa sme sedeli vonku na terase, komando sa opaľovalo s nami. Ďakovala som, že nám všetko vyšlo. Poďakovala som nahlas, pozerala som pri tom na tatka, Silvána, Albusa a Rafíka postupne. Dostalo sa mi odpovede cudzím hlasom, že aj on je veľmi rád, že sa mu po tom všetkom podarilo chytiť za srdce takú trpezlivú rodinu ako sme my, ktorá to s ním nevzdala. Najskôr som klipkala očami ako to robíš ty, išla som zo slnka dnu, dala si studenú sprchu, natrela sa krémom po opaľovaní. Myslela som, že mám úpal. Tatko prišiel za mnou, pohladkal ma po vlasoch a upokojil, že aj on ich počuje, že rozprávajú všetci. Odvtedy je náš svet o tri chlpy veselší. Zachovať si kúsok dieťaťa sa oplatilo.“ vysvetlila mama.

„Ja taká ale nie som. Doteraz som na všetko frfľala, na Vianoce, na záhady, riešila som všetko, čo sa kde šustlo. Nie som ako vy.“ posmutnela Eliška.

„Môžem ťa ubezpečiť, že si naša a nie adoptovaná. Musíš si veriť, na pochybnosti nie je miesto. Ako môžeš veriť druhým, ak nie si ochotná veriť ani v samú seba?“ mrkol na Elišku tatko. Niečo na tom bude.

„Pôjdem si ľahnúť. Poďte chlpoši, dnes budeme spať všetci spolu. Možno si aspoň v snoch niečo porozprávame.“

„Jooo, všetci pod perinu. To bude parádna noc. Dobrú noc, rodičovia.“