21. december

„Myslíte, že bude do konca roka snežiť každý deň?“ hundral vykukujúci čumák z pod deky.

„Kto si frfloň? Odhaľ svoju celú tvár alebo aspoň čuňu.“ vyzvala mama uhudranca.

„Ja. Uznávam, je výborné byť seniorom. Mám svoj kľud, nikto ma neženie do tých závejov na dlhé prechádzky a už vôbec je super, že nemusím ťahať niekoho na boboch, či lopate alebo dokonca sánkach. Treba si však uvedomiť, že aj na záhrade je snehu skoro po terasu. Poprosím Vás, aby ste ma v pravidelných intervaloch kontrolovali, keď ma vypustíte do terénu. Tá bunda ma do jari neuchráni pred zimou, keď ma zafúka snehom.“ identifikoval sa Silván a hlavu zaboril do roho pelechu, takže z neho už nebol vidieť ani malý kúsok.

„Tu sme spísali petíciu proti dnešnému bobovaniu. Máme toho plné zuby, chceme ísť von na potrebu. Chceme, aby ste nám pustili krb. Chceme, aby ste nás zakryli dekou, dali nám pusinku na čumák a nechali nás spať. Koniec požiadaviek.“ odrecitovali Albus s Rafíkom.

„To Vám išlo lepšie ako narodeninová recitovačka pre babičku a to je čo povedať. Ste nespali v noci, lebo ste spisovali, učili sa spamäti dnešné požiadavky a preto ste hnilí ísť sa bobovať.“ podpichla ich mama.

„ Na bobovanie ti serie biely tesák. Som husky? Ne! V žilách mi nekoluje husky krv. Vezmite nás močiť, hodiť bobana a ďalší postup si počula. Vy sa kľudne oblečte a bežte do snehu. Pardón do sveta. Stavajte snehuliaka, iglu, lyžujte, bobujte.“ razantne ukončil debatu Albus.

„Máš pravdu, naozaj by sme dnes mohli ísť na lyže. Nič nám v tom nebráni. Učiť do školy sa už Eliška nemusí, zajtra majú ulievačsky deň, tak dnes zbehneme na lyže, keď vy ste hnilí.“

Veľká výhoda bola, že nemuseli cestovať ďaleko, pretože mali snehu dosť. Cesta na blízky vlek síce trvala ako keby išli do Jesenníkov, ale stálo to za to. Vzhľadom k tomu, že Eliška skončila v škole skôr a nikde sa nezdržovali, prišli na takmer prázdny svah. Eliška sa prezliekla cestou vo výkurenom aute na zadných sedadlách. Aj tak viac stáli ako sa hýbali. Po príchode pod vlek ich čakalo milé prekvapenie v podobe živého Betlehému ( po slovensky to nie je Betlém, ani po anglicky ). Zasnežené, huňaté ovečky vyzerali v kopách sena spokojné, na hlavu im nesnežilo.

Rodina si kúpila bodovku na vlek. Pre istotu keby sa na svah nahrnuli všetky okolité mestá a dediny. Snehové podmienky boli viac než vyhovujúce. Ako správne predpokladali za vyše hodinky už čakali v rade dlhšie ako im trvala jazda dole kopcom. Čas na zelňačku a čaj.

„Zajtra musím do školy priniesť prekvapenie pre spolužiačku, ktorú som si vylosovala vo vianočnej pošte. Mohli by sme ešte večer vyrobiť anjela z knižky? Andelín mi poslal postup. Myslím, že to zvládnem, ale budem potrebovať malú asistenciu. “ poprosila Eliška.

„Nechcela by si ho robiť až zajtra pred školou? Nie je zbytočné už dnes v takom predstihu?“ podpichol tatko, ale hlavou pokýval, že samozrejme jej pri výrobe pomôžu.

„Cestou kúpime aj nejakú maličkosť, napríklad voňavú sviečku a soľ do kúpeľa. Vyrobíme balíček z baliaceho papiera a ozdobíme ho mašľou.“ navrhla mama bonusovú drobnosť.

„Môže byť. Myslím, že bude veľmi rada. Dúfam, že majú doma vaňu a nie iba sprcháč.“

„Eli, si si istá tou zelňačkou? Neurobí ti to v bruchu kolotoč? Domov je ďaleko, aby si nemrzla niekde v priekope s holým zadkom.“

„Nebudeme o tom hovoriť a ja budem veriť, že to zvládnem.“

Zvládla to. Pred spaním sa zababušili všetci spolu pod mykroplyšovú perinu a každý z nich prečítal jeden príbeh z vianočnej knižky. Kto vie, či pri čítaní iných počúvali alebo spali a prebudil ich až koniec poviedky.

„Budúci rok čakajú vianočné príbehy aj na Vás chlpovia, už Vám bude rozumieť aj Eliška, tak si tu nebudete len tak sladko podriemkávať.“ poslala vzdušnú pusu k pelechom mama.