2. december

Albus si preťahoval chrbát v predsieni pripravený na rannú vychádzku, Rafík pobehoval dookola a nervózne prešľapoval : „ Kde tá matka zase trčí? Veď sa počúram.“ Silván si unavene zívol v pelechu pri sledovaní tejto scénky a presunul svoj chlpatý zadok do vyhriatej postele. Ako každé ráno, keď mu tam uvoľnili priestor a vypadli do tej zimy na povinnú pešiu jazdu po okolitých poliach a lesoch. V rámci zachovania psychickej pohody všetkých obyvateľov domácnosti sú tieto prechádzky nepísaná povinnosť. Poriadne vymrznúť ešte nikomu neublížilo. „ Ak nezmrzol,“ šomral Albus, „ daj mi radšej kabát.“

„ Eli, dnes poobede mi pomôžeš navešať svetielka na dom?“ opýtal sa tatko.

„ To vieš, že áno.“ dostalo sa mu pozitívneho ohlasu.

Všetci sa na seba potmehúcky usmiali.

Po príchode zo školy to doma rozvoniavalo nezvyčajnou vôňou. Vianočné odrhovačky ignorovala, jedným uchom dnu a druhým von. Čuch ju priviedol až na terasu kde ju očakávala celá rodinná smečka a kým si ju všimli sa jej zdalo ako keby sa všetci rozprávali. Prisahala by, že Silván s pootvorenou tlamou striedavo pozeral na jej rodičov ako keby im so všetkou dôležitosťou niečo vysvetľoval. Potriasla hlavou, aby to vytesnala z hlavy. Tá škola jej evidentne neprospieva, je prepracovaná a blúzni. Dlhodobo to tvrdí aj rodičom a hľa sa začínajú ukazovať príznaky.

„Ahojte.“ – Všetkých ich myklo. No fakt všetkých, aj tých chlpatých.

„Pfuj, to som sa zľakol,“ zašomral Rafík, „ idem radšej skontrolovať záhradu, či sa nám tu nepoflakuje mačka.“

„Ahoj, zlatko. Choď sa prezliecť, už ťa čakáme s pečenými gaštanmi a nealko punčom. Nech sa nám tie svetielka vešajú s chuťou.“ odpovedala mama.

Na Rafíka iba mávla rukou, nech si len ide skontrolovať záhradu. Túto jeho nevraživosť k mačkám si stále nechce nechať vysvetliť. Mať v dome jedného puberťáka to dá zabrať, ale dvoch? Rodič nemá čas sa nudiť.

Eliška sa vyzbrojila termo prádlom, nákrčníkom, čiapkou aj rukavicami. Predsa len už začínalo pomaly prituhovať a ich čakala vonku svetielková šichta.

Tatko liezol po rebríku hore, dole. Šikovne vŕtal šróbiky do fasády a na tie potom postupne vešal svetelnú reťaz. Eliška mu podávala, čo aktuálne potreboval a istila ho na rebríku. Razom šupom mali vysvietený dom dookola. Tie svetielka majú svoje čaro. Tieto Vianoce budú prvými Vianocami v ich dokončenom novom dome. Minulé Vianoce tu boli tiež, ale ešte bez svetielok, nakoľko chýbala fasáda. Tento rok už rosvietili aj ich dom a zapadli tak do osvetleného okolia. Svetielka svietili, gaštany v grile opäť praskali. Posadali si na lavičky na terase. Pod zadok si doniesli predkrbové kožušiny, na ktorých si bežne váľa rite chlpatá trojka.

„Mmm, tie gaštany sú vyborné.“ povedala Eliška.

„A už si skúsila mierne požuvaný gaštan zapiť nealko punčom? Tú kombináciu chutí musíš vyskúšať.“ zahlásila mama.

„Tieto tvoje kombinácie chutí a škrečkovanie jedla v lícach, aby si ich spoznala ma nikdy neprestanú prekvapovať.“ zasmial sa tatko.

Debatili ešte dlho. Doniesli si deky, uvarili čaj a užívali si spoločných chvíľ. Spoločný čas je totiž to najvzácnejšie, čo môžeš niekomu darovať. Tie okamihy nič na svete nenahradí, žiadne dary, majetky, peniaze. Všetko je pominuteľné a nič z toho ti srdce nezohreje. Vieš ako sa to hovorí – najdôležitejšie veci na svete nie sú veci.

Neboj sa, psov nenechali mrznúť s nimi vonku. Zakúrili im v krbe a tvárili sa, že nevedia, že sa išli vyvaliť na sedačku, na ktorú nemôžu chodiť.

Gaštanovo punčové stretnutie rozpustili až okolo desiatej večer a po ceste do postele si spievali : „Tři čuníci jdou v řade za sebou.“ Áno, uhádol si správne – tí traja prasiaci sa dohodli, že pôjdu do sprchy až ráno. Úplná piatková anarchia.