19. december

Posledný pondelok v tomto roku kedy musí Eliška do školy a rodičia do práce. Ďalší týždeň už bude po všetkom. Strašidelné však? Strašidelné je v prvom rade to, že Eliška síce má nástupovky viery, ale slabunké a to ju vyčerpáva a ubližuje jej. Pritom po uverení by mala prísť úľava a radosť. Snáď sa nenechá zlikvidovať miesto zdôverenia sa, riešenia.

Babička aj bratia sa včera večer rozpŕchli do svojich domovov. S bratmi sa uvidia zase na Vianoce, s babičkou až v novom roku.

„Musíme priviesť Elišku na iné myšlienky. Nemôže na to tlačiť cez rozum. Nech sa odreaguje trošku.“ navrhol tatko.

Tatko je v rodine ten rozumnejší, reaguje uvoľnene, nehrotí situácie, premýšľa a koná bez emócii. Za to mama je neriadená stretla. Bám emócie ňou neustále lomcujú. Všetko rieši hneď podľa pocitov. Hovorí, čo má na jazyku. Zaujímavé, že s ňou tatko vydržal toľko rokov. Toľko rokov s láskou, nie zo zvyku, to je zaujímavé. To bude tými pevnými nervami a kľudom.

Mama tvrdila, že keď bude mať 20 bude vyrovnanejšia – nič neprišlo. Keď bude mať 30, tak to tak určite bude. Staršia, rozumnejšia, aj tak nič. Teraz má po štyridsiatke a stále sa žiadne psychické vyrovnanie nekonalo. Vzdala to. Nepresviedča o tom nikoho iného, ani seba.

„Kam poobede vybehneme?“ opýtala sa mama.

„Ja by som navrhol po klasickom lopatkovaní, keď už budete aj tak vymrznutí, že by ste sa presunuli na štadión a skúsili si korčule na ľade. Čo vy na to?“ naplánoval im Rafík.

„Sa nejako tešíš, že ideme preč, plán nám vymýšľaš. Nemáte zase nekalé plány?“ opýtala sa mama so strachom v očiach, aj keď ich posledný nápad s výzdobou bol super.

„Máme v pláne po náročnom lopatkovom športe výdatného šlofíka na sedačke.“ zívol Silván a vyložil si labku na sedačku.

„Opatrne s tou labkou dedo! Ešte sme doma, tak fič do pelechu.“ zastavil ho v úvode tatko.

Psí nápad zobrali za svoje. Poobede vyzdvihli Elišku v škole a vydali sa smer zimný štadión na verejné korčuľovanie. Eliška sa celú cestu netrpezlivo mrvila na zadnom sedadle a snažila sa vypáčiť z rodičov kam idú. Potichučky sa modlila, aby to neboli vianočné nákupy, pretože sa jej ani v najmenšom nechcelo do toho blázinca v nákupáku. Pred chvíľou opustila blázinec menom škola. To by bolo z blata do kaluže.

Nedôverčivo vkročila do vstupnej haly štadiónu a zistila o čo ide : „ Ja ale nemám korčule.“

„My tiež nemáme, požičiame si.“

„Budete ma istiť ako mimino, keď sa snaží chodiť? Nerada by som mala fotky od vianočného stromčeka bez zubov.“

„Nebuď dramatická. Pozri akého tučniaka si môžeš požičiať.“ tatko ukázal prstom ku kase.

Stál tam osamotený tučniak s rúčkami na pridržanie. Tučniak je určený pre nováčikov, deti, ktoré si nie sú na ľade úplne isté. Šetrí rodičom kríže.

Nakoniec sa nechala ukecať, obula korčule ako profesionálny hokeista. Vliezla na ľad a kývla na tatka nech jej hodí čierno bieleho kamoša. Istota je istota. S tučniakom si dala 3 kolečká a bola ho odprevadiť von z klziska. Jej pomohol, je čas nájsť si iného začiatočníka.

Hodinka na ľade ubehla, ani nestihli mrknúť. Bolo vidieť ako jej zamyslenie opustilo čelo, vrásky zmizli a tieto Vianoce jej ešte nemusí Ježiško nadeliť krém pre dôchodcov.

„Veľmi dobrý nápad rodičovia. Túto aktivitu by sme mohli častejšie praktikovať.“ spokojne tancovala Eliška medzi padajúcimi vločkami.

„To nám poradil Rafík. Chceli mať dnes od nás pokoj, tak nás vyslali na štadión, aby si prišla na iné myšlienky. Sme veľmi radi, že miesto zošuvereného čela vidíme úsmev na tvojej tvári. Chcelo to nejakú zmenu, keď už sa nám blíži Štedrý deň.“