18. december

Ráno začalo spoločnými, rodinnými raňajkami. Museli priniesť aj posuvné stoličky z detských izieb, aby sa všetci spolu pomestili k jednému stolu.

„Kedy budeme spievať? Budete to prekladať alebo ako to bude?“ horel nedočkavosťou Silván začať zavíjať jeho riekanku. S bratmi nedočkavo vrteli chvostmi a poskakovali na línii vstupu do kuchyne kam nemohli.

„Nechajte nás aspoň v kľude naraňajkovať. Ušetrite od ranného zavíjania tých, ktorí neboli obdarovaní darom a nevedia, že ste talentovaní speváci.

„Oooch, tak ale šupom to náhádžte do brucha, na kávu sa presuniete do obývačky, zapálime sviečku a spustíme koncert. Máte pripravený ťahák, aby Vám nevypadol text?“ Silván prešľapoval z labky na labku a nedal sa zastaviť. Jeho básnické črevo horelo nedočkavosťou po ocenení zo všetkých strán.

„Jasné, že máme všetko pripravené. Vytlačil som to 5x, aby sme mali každý svoj, nezavadzali si. Každý si bude behať prstom po svojom papieri, aby sa nepomýlil a neurobil ti hanbu, keď si sa na to zodpovedne pripravil. Tvoji bratia sú to naučení?“ nedal sa zaskočiť tatko.

„Tak jakoo. Čo si o nás myslíš? Bráchu nenecháme v štichu. Navyše sme včera večer pred spaním a aj dnes ráno hneď po zobudení prešli preskúšaním. To vieš, správny básnik a jeho učni vedia svoju báseň aj o polnoci, keď ich zobudíš.“ hájil tlupu Albus.

Albus mal zlozvyk mať v rodine posledné slovo, prechádzalo mu to. Sem tam sa stalo, že matku nahneval, pretiekol jej pohár trpezlivosti. Vtedy si netrúfol ani ceknúť, keď dohovorila. Po týchto hádkach mávali spolu tichú domácnosť, mama trucovala. S mamami je to jednoduché. Stačí jeden nevinný pohľad, vrúcne olíznutie, milé slová a už sú rozčajené a prieky sú dávno zabudnuté.

Konečne dojedli, trvalo to celú večnosť. Odkladali riad do umývačky, pripravovali poháre na kávu, mlieko, tácku, koláč.

„Jejdanenky. To si nemôžete zaliať obyčajného turka?“ zalamoval labkami Rafík.

„Ty si nedočkavý viac ako na Štedrý deň pod stromčekom. To máš predvianočnú prípravu?“ smiala sa mama.

Eliška s bratmi poroznášali kávy. Kávu pili všetci. Niekto latéčko, ďalší ochutené latéčko – to je také skoro kakajo. Pamätáš si akú ti robili kávu, keď si bol malý a hrozne si chcel byť podobný dospelým? Neexistovali ochutené sirupy do kávy s príchuťami od výmyslu sveta. Babička alebo rodičia ti ohriali mlieko a do toho ti miesto kakaa dali trošku kávy. Ty si bol spokojný, že si dostal kávu a dospeláci boli spokojní, že si ju v podstate nedostal. Zaujímavé koľko klamstiev museli dnešní dospeláci akceptovať a myslim, že z nich vyrástli fajní ľudia. Súdim podľa rodiny. Nezanechalo to na nich žiadne viditeľné stopy na psychike. Spomienky na kávokao vzbudzujú maximálne mierne pohoršenie.

„Je to tu! Odštartujem Vás. Napite sa, nech Vám nevyschne v hrdle. Precvičte jazyky, hlasivky, postavte sa, usmejte, nachystajte ťaháky a ideme na to! 3 – 2 – 1.“ odštartoval Silván recitovanie. Bol na nich všetkých moc pyšný ako krásne sa to naučili, podržali ho a mohli to odprezentovať babičke. Museli jej priniesť papierový kapesníček na nečakanú spúšť sĺz dojatia.

Eliška recitovala a behala pohľadom po bratoch, mame, tatkovi, babičke. Babička sa pozerala na všetkých, ale na komando mrkla iba sem tam očkom. Pritom mama jej tvrdila, že vinšovačku zložil Silván. Ak by ich počula aj ona, tak by mu venovala viac pozornosti ako hlavnému organizátorovi. Šimon si všimol ako si ich všetkých skúmavo prezerá, žmurkol na ňu a súhlasne prikývol hlavou. Chvíľu si myslela, že snáď vie čítať jej myšlienky. Počkať, čo ak vie čítať moje myšlienky. No, ale to by bol predsa prúser, ak by štrnásť rokov vedel, čo si myslím. Vpád do súkromia. Znova sa na ňu usmial a rukou ukázal gesto, aby začala spievať narodeninovú pieseň, ku ktorej pokročili zatiaľ, čo jej myšlienky boli na výlete. Zavrela oči, zdiaľky slabo počula chlapčenský spev. Zase tie cudzie hlasy. Rýchlo otvorila oči, aby skontrolovala komando, svet sa s ňou zatočil a počula iba chrapľavé zvolanie : „Eliška!“

Prebrala sa na sedačke, s mokrou tvárou ako jej tatko mierne fackuje po lícach : „ Jejda, ty si nás vystrašila. Je ti dobre? Odpi si z kávy, aby sa ti dvihol trošku tlak.“

Eliška poslúchla : „Je mi dobre. Iba sa mi niečo zazdalo a zrazu ťuk a vyplo ma. No, nič. Brašuliaci ideme pozrieť na vianočné trhy do mesta? Súrodenecký, predvianočný trip.“

„Jasnačka, poďme, dospelákov necháme spolu doma.“

„Moment, veď aj vy ste už dospeláci.“ pripomenul tatko Andelínovi so Šimonom.

„Ale nie takí starí ako vy.“ podotkol Šimon.

Dvere sa za nimi stihli zabuchnúť skôr ako mama s tatkom dobehli do haly. Našťastie.