17. december

Nad rodinnými stretnutiami visí vždy veľký otáznik. Kto je ochotný prísť, kto ti to odkývne ako držhubné a nakoniec si to rozmyslí, kto sa bude chcieť dohadovať o nezmysloch, kto bude chcieť mať pravdu, kto bude chcieť byť ten najlepší, kto by to spravil inak. Rodinné stretnutia sú v každom prípade náročné. Vo väčšine sa konajú iba párkrát do roka. Veľká poklona patrí tým, ktorí majú harmonické vzťahy a stretávajú sa častejšie. Štastie je, že na týchto oslavách je dovolený alkohol, pretože si ťukáš na narodeniny, meniny, pokojné sviatky, šťastný nový rok a podobne. Zlé to majú puberťáci, jedine, že by upíjali tajne.

Zbehli sa skoro všetci pozvaní a kto sa nezbehol, nevadí. Prihrávku, rozumej pozvanie dostali. To ako sa rozhodli spracovať loptu ( ponuku ) je na každom z nich. Na svete nie je dostatok času na riešenie nezmyslov.

„Ahojte braši, tak ako sa máte? Čo ségra? Ešte stále nie je ochotná sa s Vami baviť? Horenoska.“ podpichoval hneď na úvod komando Šimon.

„Mal by si ju trošku pošťuchnúť. Dať jej rady do života ako starší brat, podeliť sa s ňou o skúsenosti. Miesto toho podpichovania by to bolo užitočnejšie.“ ozval sa zástanca skupiny Albus.

„Ja by som jej mohol dať tiež nejaké rady. Veď mám srdce otvorené všetkým záhadám sveta a psej ríše duplom.“ pridal sa Andelín do debaty.

„Prosím ťa, ale preskoč rovno k dôležitostiam. Vynechaj aj vek kedy sa ti podarilo odprostiť od všetkých problémov sveta a začal si sa naplno venovať tomu čo je podstatné – svojmu svetu a životu.“ rypol Rafík.

„Práve by som jej mal spomenúť aj ten neskorý vek. Mohla by to brať motivačne, bude ma chcieť predbehnúť a hecne sa.“ oponoval Andelín.

„Dávaj pozor, aby to nemalo opačný efekt. Eliška si povie, že má mraky času. Úprimne sa mi nechce čakať ešte 6 rokov, kým sa slečna rozhodne s nami rozprávať. Z toľkého klipkania očami musí byť unavená.“ zakončil debatu Silván.

Oslava nakoniec dopadla dobre. Znova sa potvrdilo heslo - Nečakaj veľa, budeš prekvapený.

Najedli sa, nepohádali sa, zahrali sa, rozdali si skoršie darčeky. Sviečky sa nefúkali z torty, lebo babička má narodeniny až zajtra, tak aby jej to neprinieslo nešťastie.

Večer všetci zaspali a súrodenci sedeli spolu pri krbe, popíjali čaj a rozprávali sa. Psy im polehávali pri nohách a sem tam vstúpili perličkou do rozhovoru.

„Musím Vám niečo povedať, ale nemôžete o tom povedať našim. Sľubujete?“ začala Eliška.

„Jasnačka, to ani nemusíš prízvukovať. Súrodenci sebe.“ uspokojivá odpoveď.

„Stále sa ma snažia presvedčiť o tom, že komando rozpráva. V poslednej dobe sem tam zachytím pár slov, ktoré hovorí niekto iný. Nie mama alebo tatko. Úplne iný hlas. Chlapčenský, chrapľavý alebo drsný. Vždy iný. Je to strašidelné. Hlavne ak sa to deje pred spaním.“ opisovala Eliška.

„ Mali by sme ti povedať, že nastáva pomaly čas začať rodičom veriť. Počúvať ich rady, dáme ti ich tiež pár. Neboj sa, nepreskočilo ti. Byť iný nie je zlé. Akurát je dobré to nešíriť medzi nesprávnych ľudí. Ak chceš zistiť, či si z teba všetci nerobíme dobrý deň, musíš uveriť. Sebe, im, nám, ale hlavne sebe. Ešte je dôležité, aby si si ujasnila, či to chceš. Premýšľaj dvakrát, lebo im sa huba síce zavre, ale len keď spia. Keďže sú traja je vysoká pravdepodobnosť, že nespia naraz a niekto z nich bude do teba stále hučať múdrosti. Ja keď som ich začal vnímať až v dvadsiatke, tak si predstav koľko toho mali na srdci za tých 10 rokov, čo so mnou žili a ja som sa doslova bránil tej fantasmagórii, ktorú do mňa hučali.“ Andelín povedal všetko, čo bolo potrebné.

Lopta bola na Eliškinej kopačke a bolo len na nej, či sa rozhodne rozohrať smerom k jej chlpatým láskam alebo to zahodí a nechá skórovať súpera, ten vážny svet do ktorého sa narodila a musí v ňom žiť, čo najkrajšie sa dá.