16. december

V každom príbehu je nejaká zápletka, stane sa niečo neočakávané, objaví sa strašidelná čarodejnica, niekto sa premení na kameň, stratí sa, potrebuje vyslobodiť a podobne. Náš príbeh nechce byť negatívny, smutný, napínavý až tak, že by si to najradšej prestal čítať. Do nášho príbehu sa budeš vedieť vcítiť.

„Už som to doskladal narodeninový vinš. Najmilejšia babička v dnešný deň, ja s bratmi a rodinou ti popriať chcem : zdravie, šťastie a radosť do života, nech v pracovné dni ti rýchlo ubieha robota. Voľné dni nech si viac usmiata a vieš sa tešiť z maličkostí. Každodenné maličkosti sú tie hlavné života radosti. Tak čo na to poviete? Myslím, že by mohlo byť.“ hrdo vypol hruď Silván po dorecitovaní.

„Dobre týýý!“ dostalo sa mu zborovej odpovede. Zborovej rozumej bez Elišky. To jej neustále, nechápavé klipkanie očami dúfam niekto dokumentuje a raz jej to pripomenie aj s fotodokumentáciou. Teda dúfajme, že raz otvorí srdce tým akože nereálnym veciam, nemožnostiam a uverí svojím trápnym rodičom a bratom.

„Eli, pomôžeš mi, prosím, po škole urobiť krtkovu tortu na zajtra? Ja ti zatiaľ uvarím kulajdu, kým sa vrátiš. Polievka ťa zahreje.“ opýtala sa mama.

„Jasnačka. Škoda, že s ochutnávkou budem musieť vydržať. Najradšej by som si ju dala na večeru. Zlé na krtkovke je, že z nej neviem ani nenápadne ochutnať.“ povzdychla Eli.

Krtkovu tortu nekupujte v krabičke. Na korpus je ešte jednoduchšie cesto ako na bábovku a naozaj sa vydarí aj začiatočníkom. Mama voľakedy začínala rozširovať svoje gastro obzory práve na ujovi gúglovi, prípadne tik toku ( o pár rokov možno ani nebudeš vedieť, čo nejaký tik tak je, ostanú len spomienky na ten pomarančový cukrík ) a pozri aká šikovná gazdinká z nej vyrástla. Spísala si malú kuchárku, lebo hrozne rada píše, ale rukou, nie do počítača. Je to také osobnejšie, zaberenie ti to viac času. Ak to chceš mať pekné, musíš sa sústrediť, aby ti tam nevkĺzla chybička. Škrtance v kuchárskej knihe pamätí sú neprípustné a recept sa musí prepísať. Písala si ich jednostranne, aby v prípade omylu prepisovala iba jeden a nie rovno dva recepty.

„Vezmi si jednorázovú rukavicu a nastrúhaj mi čokoládu, prosím.“ úkolovala mama Elišku kým krájala banán.

„Jedno kolečko banánu sem, druhé tam, tretie tuto do hubenky.“

„Mľask, pfuj, neznášam, keď musím jesť banán. Dobre vieš, že ho neznášam. Je mazľavý a nemá žiadnu špecifickú chuť.“ ohŕňal hubu Albus.

„Mohol si ho nechať mne, ja by som ho s radosťou zjedol. Milujem banán. Aj jablko, aj malinu. Čučoriedku by som dal na oplátku ja tebe, to mi nešmakuje.“ ponúkol sa Rafík.

„Ja tiež nepohrdnem banánom. Mysli na mňa nabudúce.“ pridal sa Silván.

„Ty nepohrdneš ani hovnom, ktoré nájdeš za stromom. Jasné, že je pre teba banán dobrota. Tvoje chuťové bunky museli po prvom zjedenom hovne odísť na vandrovku.“ zháčil sa Albus.

„No, lebo ty na poli nezbieraš bobky. Ba dokonca ani konským nepohrdneš.“ vstúpila im do debaty mama, ktorá cítila ako sa jej obed pýta na svetlo sveta tým istým otvorom ako ho pozrela. Musela psie klebety stopnúť.

„O čom sa rozprávate?“ nečakane zasiahla aj Eliška.

„ O hovne. Bohužiaľ doslova. Začalo to pri banáne. Je zaujímavé ako sa vie väčšina debát zvrhnúť týmto nechutným smerom.“ reagovala mama. Odpovedala Eliške bez zbytočných otázok, ktorými by ju konfrontovala, či už chce začať veriť, že komando rozpráva. Či už niečo počuje a podobne. Zbytočne by ju rozladila. Duša puberťáka je ako aprílové počasie.

Dokončili tortu, odložili ju do chladničky a mame zazvonil telefón. Stihli to práve včas, dorazila babička. Sama. Mala prísť aj s prababičkou, ale tá si to na poslednú chvíľu rozmyslela. Túto skutočnosť prešla mama tiež bez zbytočných otázok a žmurkla na Elišku. Žmurknutie bolo tajným znamením, aby zbytočne nevírili vodu.