15. december

Kocúr odišiel z baráku a myši majú ráj. Rozumej tatko ešte poriadne nevytiahol päty z domu a mama už chystala deku Silvánovi na sedačku, aby si tam mohol ísť spočnúť s jeho starými kosťami. Bránka sa ledva stihla zavrieť, Silvána už zo sna triaslo a mumhlal nezmysly. Vtedy mu ani skoro vlastná mať nerozumela.

Od včera večera pekne prituhlo. V noci teplomer ukazoval -17 stupňov. Pri rannej chystačke na venčenie už iba -13. Mama vyhrabala z krabice všetky oblečky, ktoré majú a premýšľala ako im to nakombinovať, aby nezmrzli. Albus dostal mikinu a na to bundu. Rafík dostal overal a na to bundu. Silván mal naduchňaný overal pre seniorov, ale on s nimi hneď z rána nešiel.

„Och, ja to tak nemám rád toto vrstvenie. Vyzerám ako cibuľa, kým sa oblečieš sa potím ako cibuľa nad ohniskom. Je to ozaj potrebné?“ žadonil Albus.

„Nie je, môžem ťa kľudne vyzliecť a choď na holáka do tých mrazov. Ak budeš mať soplík, tak verím, že máš našetrené nejaké korunky k tete veterinárke a ešte aj na benzín, že ti ostalo. Neboj sa, ešte budeš rád, že som ťa do toho napratala.“oponovala mama.

„Ja som náhodou veľmi rád. Toto chladné počasie nie je nič pre mňa. Ako keby sme nemohli mať doma nejaký záchodík kam by sme chodili na potrebu. Vieš ako majú domáce mačky.“ premýšľal nahlas Rafík a tento nápad mu prišiel ako geniálny, nedočkavo čakal na termín od mamy kedy pôjdu na nákup taký psí záchod kúpiť. Počul, že existujú také s imitáciou trávy. To by mali oveľa lepšie sranie ako vonku v mrazoch do snehu, keď si pes nemôže byť istý, či mu to po ceste von nezmrzne pri prdeli.

„Prdelka čierna, na tie tvoje slonie bobky ešte nič v potrebnej veľkosti nevymysleli. V neposlednom rade by sme sa toho smradu nezbavili do jari, keď by prvé stromy začali vyháňať puky. Prípadne by sme z potrebného vetrania pomrzli v dome.“ odbila ho mama.

„Poďte cibuliaci, to zvládneme. Musíte sa tešiť z toho jasného dňa. Je sneh a zima, ale krásna. Nie je čľapkanica, pretože je mínus a sneh sa netopí. Slniečko svieti a ožiaruje zmrznuté konáre stromov. Zoberieme pár lojových gulí, aby sme ich nechali cesto na stromoch aj pre vtákov, ktorí ešte nenašli cestu do naších búdok na záhrade. Idem si ich vybrať z tých nebezpečných sieťok, v ktorých lojové gule predávajú a môžme ísť.“ pridala sa Eliška oblečená v overale podobnom tomu Silvánovemu.

Mama veľmi doceňuje fakt, že Eliška napriek puberte pobrala niečo z výchovy zdravým smerom a chápe, že do lesa sa môže poriadne obliecť, aby neochorela, pretože tam žiadneho nápadníka nestretne. Maximálne syna od myslivcov a on by tento rozumný outfit docenil, akurát Eliška by nedocenila každoročné honitby.

Krátka takmer hodinová prechádzka bola dostačujúca na vymrznutie. Viac im nebolo treba. Doma nakŕmili hladné, chlpaté krky a spolu si sadli do obývačky s teplým čajom a croissantom. Informovali sa o dnešnom pláne a dohodli sa, že poobede spolu vybehnú kúpiť tatkovi nejaký vianočný darček, smraďochom nakúpia niečo tiež, ale pred nimi to nemohli spomenúť. Darčeky sú predsa o prekvapeniach. Oni to aspoň tak majú zavedené. Vždy na konci novembra, prípadne začiatkom decembra si kreslia list Ježiškovi. Vždy je v ňom nakreslený aj balíček s otáznikom, aby ich tam čakalo nejaké drobné prekvapenie. Ponožky so psami, či nejaké tajné vyslovené prianie na ktoré už dávno zabudli. Darčeky by mali byť aj prekvapenia, preto sa balia do papiera. Alebo? Predpokladám, že Ježiškovi to neniesli zabalené, možno je to iba nejaký nejaký novodobý, obchodnícky ťah. Keď už baliť, tak aspoň prekvapenia.

Áno, toľko toho stihli hneď z rána. Ranné vtáča, ďalej dokráča. Je to inak, ale takto sa to viac rýmuje. Je moc fajn ráno privstať, stihnúť raňajky s rodinou, venčenie, viac práce. Doobeda beží čas pomalšie, po obede už je to všetko do polovice stratené.