14. december

„Vieš na čo sme sa včera úplne vyďobli kvôli bobovačke? Dnes by sme to mali dobehnúť, aby sme to stihli a zmäkli nám.“ súrila Eliška mamu.

„Jejda, vážne. V chladničke máme cesto na perníčky. Dlhšie odležané bude o chlp chutnejšie. Pustíme si k tomu nejakú rozprávku? Napríklad čertovskú?“ reagovala mama.

„Myslím, že by sme si mohli pustiť Čertí brko. To sme ešte v tento predvianočný čas nevideli alebo ešte Anděl Páně keby chcete?“ dáva tipy tatko.

„Čertí brko. Anděl Páně si pozrieme niekedy v kľude večer. Mám moc rada tie rozprávky.“ rozhodla Eliška.

Rafík si vykračoval smer kuchyňa, ale tatko ho stihol stopnúť skôr ako sa schoval pod stôl. Dúfal, že tam bude nenápadne čakať na omrvinky, ktoré sa im zosypú zo stola.

Eliška začala vaľkať cesto a mama hľadala vykrajovátka, ktoré by mohli použiť. Nakoniec doniesla všetky, nech si majú z čoho vyberať. Pri zdobení popustia uzdu fantázii. Zdobenie je predsa na pečení perníčkov najväčšia zábava.

„Zábava to je, ale až po tom, čo mi odpadne ruka. Kým sa z tekutých bielkov, ku ktorým pridám práškový cukor a citrónovú šťavu stane tuhá hmota vhodná na zdobenie, moja ruka je na odchode do dôchodku.“ bedákal tatko a pumpoval bicák.

„Láska, ale takú zdobiacu penu ako ty vyšľaháš, tak takú nemá nikto!“ pohladila tatkovi chlapské ego mama, čo mu hneď vykúzlilo odhodlaný úsmev na tvári.

Chlapi to potrebujú, ten pocit, že nikto na svete nie je lepší ako oni. Musia to počuť, lebo to že si to vy myslíte v hlave nestačí. Nevedia, čo si ženy myslia. Nevedia čítať myšlienky. Niekedy ani nevedia počúvať. Za to vedia kývať hlavou a pritakávať, až kým nenastane moment prekvapenia, keď sa odkývaná vec nepreniesla do reality. Skutok sa nestal. Dnešný deň by sa mal zapísať ako Medzinárodný deň hladkania mužského ega. Napríklad náš tatko okrem najlepšej zdobiacej hmoty na perníčky robí ešte aj najlepšie zemiakové placky, najlepšie palacinky a rozdáva najsladšie pusinky z lásky všetkým v domácnosti, to všetko sa mu počíta a odrátavajú sa tým tie prepočuté veci. Domácnosť v láskyplnej rovnováhe.

Pečenie perníčkov dopadlo na výbornú. Zdobenie ešte lepšie. Každý si vytvoril svoje srdiečko, panáčika, domček, stromček, jedného nepodareného jeleňa sa im tiež podarilo upiecť a ozdobiť. Trošku sa chuďák pomačkal, nevyšlo mu dostatok cesta na úplné telíčko.

„Pamätáš na naše úplne prvé pečenie perníkov?“ nadhodil tatko.

„Myslíš tých, ktoré sme mali iba na ozdobu do 6teho januára v krásnej nádobe a potom sme ich vyhodili?“ uchechtla sa mama.

„Aj do koša sme ich museli vysypať opatrne, aby v ňom neurobili dieru pri dopade.“ chechtal sa aj tatko.

„Som veľmi rada, že ste to takto vyšperkovali kým som sa narodila a už ich môžeme aj jesť, dokonca nemusím mať strach z nich zobrať do školy spolužiakom. Vždy si ich chvália.“ zalomila Eliška rukami na znak vďaky za tieto pokrokové dary.

Perníčky s výzdobou nechali odležať, aby zatvrdla. Dopozerali rozprávku. V pravom zmysle slova ich rozprávkový podcast skončil. Vytiahli krabicu od topánok, ktorú vystlali vianočnými obrúskami. Perníčky do nej opatrne naukladali, zavreli a krabicu odložili do tmavej špajzky kde je chladnejšie ako inde. Na vrchnú poličku, aby sa k nim komando nedostalo skôr. Perníčky nemôžu byť vonku v chlade, či na balkóne, pretože do seba nasajú vlhkosť, stvrdnú a môžeš s nimi jedine hlavy rozbíjať. Teda... Môžeš ich dať dnu, nech sa spamätajú alebo si ich zavesiť na stromček a tam sa dajú dokopy. U nás ich dať na stromček nemôžu, pretože by ich komando zožralo. Na tej poličke si tatko s Eliškou myslia, že sú v bezpečí, pretože tam chlpáči nedosiahnu. Zabudli na pažravú mamu, ktorá išla na ochutnávku ešte v tú noc, keď všetci zaspali...

„Mám ťa!“ zašepkal mame Silván za chrbtom.

Mama nadskočila, perníčky v krabici sa zatriasli strachom a takmer popadali na zem.

„Pfuj, ale som sa ťa zľakla. Máš už dávno spať. Tu máš jednu malú ručičku z perníka ako držhubné a šup do pelechu.“

„Ňom ňom, dohodnuté. Mľask.“ olizol mamu Silván na uzmierenie, že ju vystračil.

Uplácať chlpáčov perníkmi sa môže iba v rozprávkach. V skutočnom živote sa nič také nesmie, pretože svojho psa ľúbite a veterinári stoja veľa peniažkov.