13. december

Po rannej prechádzke mama naložila Rafíka do auta a vydali sa na cestu.

„Kamže ideme, že idem sám bez Albusa? Si tajomná ako vianočné darčeky.“ vyzvedal Rafík.

„Ideme na výlet za jednou milou pani. Určite sa ti bude páčiť.“ odpovedala mama.

Rafík sa spokojne schúlil do klbka v klietke v kufri. Mama mu vždy do klietky dávala tehotenský vankúš, dokonca ho v zime prikrývala aj dekou, ak išli na dlhšiu cestu. Dnes bol presne jeden z tých dní. Inokedy by mal obavu, že idú k veterinárovi, ale on má chlapa veterinára a nie milú pani. Rafík však nevedel, že ich veterinár zmizol z kliniky zo dňa na deň a nikomu nedal vedieť kam. Medziľudské vzťahy sú zvláštne, ešteže v psej ríši je to jednoduché, narovinu a stručné. Niekto sa im nepáči, tak sa dorafú, skočia si po krku, ujasnia si pozície a je kľud. Albus musel tiež Rafíka vychovať, keď im pribudol do rodiny. Nebol z neho nadšený a dal mu to pocítiť. Mama ich musela rozdeliť, vyčistiť žalúdky a odvtedy je pokoj. Rafík vie, že na stráženie a kontrolu návštev je tu Albus. Nemontuje sa mu do toho a tým uzavreli mier.

Takže nakoľko Rafíkov veterinár zmizol, musia ísť k tete veterinárke kam chodili Silván s Albusom predtým než sa odsťahovali. Už sa nejaký rok nevideli, ale stále si ich pamätá. Rafík sa s ňou ešte nevidel, ale isto sa mu bude páčiť, pretože má ženy radšej ako chlapov.

„Matka, vážne si ma takto sprosto obabrala? Ach, poďme, nech to mám za sebou.“ paprčil sa Rafík.

Vyšetrenie u veterinárky prebehlo rýchlo, skontrolovala mu oči, zaočkovala, objednala na operáciu a šli zase dom. Život mi mali o dosť jednoduchší keby si našli veterinára niekde v okolí. Už to niekoľkokrát skúsili, ale vždy sa vyskytol nejaký problém. Prvý veterinár dokafral Silvána, ďalší očkuje besnotu na rok. Na ďalšej klinike mu chceli skúšať dávat kortikoidy, lebo nevedeli, čo mu je. Odvtedy radšej cestujeme. Mama zastáva názor, že radšej stráviť pol dňa v aute, ako si nechať zabiť psa.

Blížili sme sa domov a vo vzduchu poletovalo čím ďalej tým viac bielych vločiek. Kým dorazili dom, tak bolo snehu všade habakuk.

„Rodino, obliekať, berieme boby, ideme do lesa a na kopec.“ kričala mama do baráku miesto pozdravu. Ešte len príde domov a už buzeruje. Nedá sa ju prepočuť a ani ignorovať, pretože nápor by sa len zvyšoval.

„Hlásime, že sme plne pripravení, postroje nasadené, 4x4 zapnuté.“ vrtia chvostami Albus s Rafíkom pri dverách a popoháňajú zvyšok skupiny.

„Už idem, už idem, ale kopec pred domom sa spustím sám ako prvý, keď už musím takto kmitať do tej zimy.“ ohlásil tatko.

„Oooch a ja som sa na neho tak tešila.“ odúvala hubu Eliška.

„Ty si to môžeš vybehnúť ešte raz hore do kopca a spustiť sa. To zvládneš. Smer les ti potom za boby zapriahneme Rafíka s Albusom. Oni sa unavia a ty sa pobobuješ. Uvidíme, či ťa nevyklopia do nejakej zákruty.“ oponoval tatko a žmurkol na svojích dvoch kumpánov, ktorí pochopili, že Elišku majú zaviesť do prvého jarku okolo ktorého pôjdu.

„Môžete ju hodiť do jarku až cestou domov, nech nie je mokrá a chorá.“ dodala mama.

Eliška na nich nechápavo pozerala : „Naozaj ste sa teraz s nimi dohodli, aby ma vyklopili do jarku?“

„Jasná vec. Vyklopia ťa do jarku cestou domov pri polomníchovi.“ žmurkla na ňu mama.

Celú cestu blbli, striedali sa na boboch. Albus s Rafíkom behali po poli, naháňali vločky a búrali snehové zábrany, ktoré im všetci traja stavali. Cestou domov vyklopili Elišku podľa dohody. Vykukla z priekopy celá biela, mihalnice zaprášené snehom. Nechápavo klipkala očami. Počula vrčanie Albusa a Rafíka, ktoré znelo ako smiech hyeny a bola presvedčená o tom, že sa jej tí parchanti smejú. Pohľad na jej rodičov, ktorí ležali na ceste a smiali sa ju v jej presvedčení iba podporil.