12. december
„Pamätáš ako všetci krútili hlavou, že preháňame, hrozne skoro sa začíname vianocovať, skoro počúvame pesničky, skoro pijeme varené víno. Všetko bolo skoro a dnes sme v polovici a príde mi, že sa ani nenazdáme a bude to za nami.“ zamyslela sa mama.
„Jejda, dnes je už dvanásteho. Samá práca ku koncu roku, už sa to začína finišovať. Posledný oficiálne nabitý týždeň. Budúci týždeň už to bude iba taká predvianočná flákačka. Musíme zaistiť ryby a v sobotu máme tú oslavu. Plný barák. Mali by sme sa na to začať pripravovať.“ reagoval tatko pohotovo a zhrnul všetko dôležité, čo ich čaká.
„Sobotu máme párty? Vlastne babička má zase narodky. Mali by sme sa naučiť nejakú narodeninovú vinšovačku, nech to stojí za to. Ty upeč tortu, mama.“ premýšľa nahlas Silván a na čele sa mu objavila vráska od toľkého premýšľania. Mama videla ako mu rýmy víria v hlave a chcú sa dostať von.
„Babička, popriať to najlepšie ti chceme len, v tento dnešný slávnostný deň. Takto by som to videl s úvodom a ten zvyšok snáď nejako dorýmujem. Mám na to ešte necelý týždeň.“ Silván spokojný s nástrelom narodeninovej básne sa išiel napiť vody. Z toľkého recitovania mu vyschlo v hrdle. Za pár sekúnd dobehol späť : „Čo keby sme jej to miesto recitovania zaspievali? Bude tu aj Šimon, tak by mohol zložiť nejakú melódiu na gitare. Mama a ty zo zvyškom rodiny by ste nám mohli robiť křoví. Choreografiu vymyslí Rafík. On hrozne rád skáče a preskakuje, to bude pre neho brnkačka.“ nadšene opisoval plán Silván.
„Ahojte rodina. Čo tu kujete za plány? Zahrniete ma do deja?“ ozvala sa Eliška od dverí.
„Ja to stále vravím, že ten čas beží rýchlejšie ako by sme chceli. Ešte si ani do školy neodišla a už si doma. Bola si tam vôbec?“ zavtipkovala mama.
„Jasné. Dnes sme si ozdobovali triedny stromček, piekli sme muffiny, na vysušené krúžky pomarančov sme zavesili stuhy a rozvešali ich po triede. Okolo tabule sme si zavesili svetielka. Dokonca aj učiteľky sú na nás milšie. Niečo na tom čase bude.“
„My sme plánovali babičkinu oslavu. Silván skladal narodeninovú rýmovačku, ale ešte to nemá komplet dokončené. Keby si mu chcela pomôcť s dorýmovaním, tak to isto ocení.“ referoval tatko výsek z porady.
„Keby si nám náhodou chcela uveriť tie podľa teba žvásty o rozprávajúcom komandu, tak si srdcovú, narodeninovú pieseň môžeš vypočuť na vlastné uši.“ pridala sa mama.
Dostalo sa jej iba silného povzdychu a prevrátenie očí. Ďalej to prešli tichom.
„Eli, pripravíme si cesto na perníčky? Zajtra by sme ich mohli upiecť a nazdobiť. Sáčky na zdobenie máme, polevu vyrobíme a farbivo do polevy máme tiež. Rúžové ako farba našeho stromčeku.“
„Poďme na to. Tatko zmiešaš nám cesto? Vieš, že my to nemáme rady, keď sa nám to nalepí medzi prsty. To je katastrofa ako keď rezne obaľuješ.“ poprosila Eliška a očkom mrkla na mamu. Tá sa iba zasmiala.
„Nemáš to s nami vôbec jednoduché. Netuším po kom je taká citlivka rozhýčkaná.“ poľutovala mama tatka.
Pripravili cesto, tatko ho zmiešal dokopy, obalili do fólie a uložili do chladničky, aby bolo na zajtra pripravené. Pohľadali vykrajovátka vo vianočnej krabici. Napriek počiatočným obavám ich mali dostatok od srdiečka, cez soba až po kovové vykrajovátko psíka. Bez neho by snáď ani nemohli byť Vianoce. Samozrejme, že musia mať minimálne troch a najlepšie troch pre každého. Perníkovi pes do každej psíčkarskej rodiny v tieto a každé následujúce Vianoce.