10.

Asi nastal čas, aby som rok 2018 v rýchlosti zhrnula a potom si rozprávali viac o vývine vzťahu Astona so Števom, sťahovaniach, o výletoch a iných pekných, aj nepekných veciach. Ono totiž tak rýchlo ako to všetko v marci začalo, tak sa to začalo mrviť a začiatkom roka 2019 to skončilo. Celé toto obdobie bolo ako malá tragická telenovela v ktorej zápletkou boli psy.

Začalo to tým, že Aston robí bordel na záhrade, roztrhal pytel so smeťami, skáče na strom a trhá konáre. Naučíš psa, aby neskákal na strom, venuješ sa mu, tvoríš mu aktivity, prechádzky, aportovanie, chodí na záhradu len pod dohľadom. Raz prídeš domov a nájdeš Astona na záhrade s dcérou tej pani, čo bývala vedľa ako sa húpe v sieti a nabáda ho na konáre stromu... Od tohto zážitku sa uzákonil zákaz brať si psov od nás z domu, ak tam nie sme. Keď nikto nebol doma, tak sa ten dom v ktorom sme bývali začal zamykať, dovtedy to tak nebolo, pretože sa doň vchádzalo až zo záhrady na ktorú sa dalo dostať len cez obrovskú uzavrenú bránu, nebol dôvod.

Ďalšie polienko do ohňa bolo, že Aston chodí žobrať k stolu, keď jedia na terase. Nechápala som, keď sme jedli doma, tak bol naučený, že leží v pelechu, dokonca mal ( aj má ) zákaz chodiť do kuchyne, keď sa varí. Keď sme boli všetci na terase, tak sa poslal preč a už to viac neskúšal. Až raz vyplávalo na povrch, že oni ho od stola bárskedy kŕmili, dokonca mu stále dávali nejaké kosti a podobné šmakotinky na tajnoša, keď som nebola doma, aj keď na začiatku prebehol rozhovor o stravovaní.

Medzičasom stihol upozorniť cvaknutím vnuka tej pani odvedľa. Dovysvetlím. Aston vyrastal v domácnosti s tým malým chlapcom a dcérou pani. Jeho tatko Astonovi robil všetky tie veci, na ktoré je lepšie zabudnúť a to dieťa sa k psom správalo podľa toho čo malo naučené a nikto ho nič iné neučil. Psov stihol bárskedy udrieť, po Ebine hodil fľašu s vodou. Aaale veď on nevie, nechcel, to je len dieťa. Takže prišiel deň kedy ho udieral, vylial na neho mlieko, kopol doň, až ho išiel udrieť poslednýkrát na záhrade a Aston ho cvakol. Nemal na ruke skoro nič a našťastie celý ten priebeh videl tatko a povedal, že sa len bránil, pretože si ten malý nenechá vysvetliť, že sa to nerobí. Vďaka za to, že to videl.

Záhradu obývali aj poštové holuby, tie len tak ľahko neodsťahuješ alebo sa bývalý majiteľ pozemku zas tak moc nesnažil. K holubom jedného dňa pribudlo malé mača. Áno, proste som raz prišla domov a mačka už tam bola. Na počudovanie ju Aston prijal, nevšímal si ju, Ebina ju prenasledovala kde sa dalo a keď ju chytila, tak si na ňu ľahla a robila na ňu to buldočkovské idem ťa akože kusnúť. Mača vyrástlo a na záhrade sa začali objavovať mŕtve holuby. Ktože asi masakruje vtákov? Samozrejme psy. Áno, ono je to všetko smiešne, akurát v tom nemôžeš žiť.

Našťastie nás rozumných tam bývalo viac, takže sme si to ujasnili, že psy to nie sú, ale keď to počúvaš skoro každý deň aký je zase problém, keď vlastne ani problém nie je, tak ťa to omrzí. Kopili sa nezmyselné hádky, snažila som sa čas tráviť mimo, so psami, na prechádzkach, pri vode, kdekoľvek.

Verím na to, že život Vám dáva znamenia, keď máte niečo zmeniť, lebo už je toho kur.. moc. To ale kým to človeku dôjde, niekedy trvá. Moje prvé znamenie prišlo v deviatom mesiaci a aj tak mi nestačilo. Mala som pocit, že auto nedrží na ceste ako by malo, keď prší, že ho šmýka a uchádza mi zadok, zadnokolka. Nie to nie je možné, nové pneumatiky, bolo na geometrii zvonka gumy vyzerali super. Vracala som sa domov a na diaľnici ma chytila silná dažďová prietrž, išla som asi 100kou, nakoľko som vedela, že aktuálne gumy nemajú moc radi vodu. Pri preraďovaní zľava doprava som chytila hodiny. Môj mozog v stresových situáciach vypína vedomé premýšľanie a reaguje impulzívne, podľa seba. Dokolotočovaná som skončila jazdu v odstavnom pruhu, v smere jazdy s ťukancom menším ako keď za tebou niekto nedobrzdí na križovatke. Za mnou zastavilo diaľničné auto s blikajúcou šípkou. Začala som vnímať, vystúpila som, skontrolovala stav. Páni z auta nevystúpili, asi usúdili, že som ok. Nasadla som, porevala si a dopravila sa pred dom. Tu som prvý a poslednýkrát pocítila vďačnosť za pani odvedľa, ktorá vystúpila pred domom chvíľu po mne a keď zistila, čo sa stalo, tak ma proste objala. Následne potom bolo dôležité len auto... Ako sa nakoniec ukázalo, tak som mala pravdu, spravili nám zle geometriu a auto malo úplne zošúchané gumy z vnútornej strany.

Vtedy to ešte až také znamenie pre mňa nebolo, blbá náhoda, aj keď mne sa proste zlé veci len tak nedejú. Posledná kvapka bol Silvester. Oslavy juchuchú, všetko bolo super. Bohužiaľ po prípitku sa prešmykol Aston von na dvor. Rodinný známi mali nachystaný ohňostroj pre deti. Vravím, či chvíľku počkajú, chytím Astona a dám ho dnu. Jasné, že behal po záhrade v strese z toho hluku, otočím sa vidím ako to zapaľujú uprostred záhrady. Začalo to trieskať, Aston za tým – niečo ako pud sebazáchovy tento pes nikdy nemal. Podarilo sa mi ho dostať dnu. Už si niekedy reval na Nový rok 15 minút v kúpeľni? Nadával, reval a cítil také prázdno? Našťastie sa mi nepotvrdilo ako na Nový rok, tak po celý rok. Aston mal síce drtivú zlomeninu na prste po tomto incidente, ale bezproblémov sa mu tozrástlo a nemá žiadne následky.

Tu už to malo rýchly spád, víkendy u mojej babky v Piškótikove, nakoľko k mamine som len tak s nimi ísť nemohla, lebo Aston so Števom ešte neboli takí kamoši. Žúrky s kamarátkami, pracovné akcie, tichá domácnosť. Niekedy začiatkom februára sme sa konečne dohodli, že pôjdeme preč. Ja a obaja psy. Mama hystéria. Vetu : „ Ťa bije, keď sa rozchádzate?“ si zapamätám asi navždy. Hej, s mamou sa bavíme aj po tejto vete. Myslím, že stačí vzájomné neporozumenie a do týždňa v dome veci novej priateľky a jej dcéry.

S odstupom času, keď nad tým človek premýšľa, tak všetko dopadlo tak ako malo alebo tak ako som si o mnohom myslela, že tak dopadne. Darmo ženská intuícia vie.

Dosť bolo môjho vyplakávania, presuňme sa k vyplakávaniu mojej maminy a sťahovaniu do bytu mého mládí späť k Števkovi.