10. december

„Vstávajte smradi. Dnes je deň, ktorý som Vám sľubovala šiesteho, keď ste so mnou chceli vybrabrať o pamlsky. Nebudeme to naťahovať a vyrovnáme sa hneď z rána.“ budila chlpaté komando mama. Vždy spali najdlhšie, keď nemali.

„Ale mamáá, tak snáď sa tak moc nestalo. Nebolo by ti za nami smutno?“ skúšal ju obmäkčiť Albus. Albus bol tichým obľúbencom. Všetci o tom nevedeli, dokonca to hovorili aj nahlas, ale mama sa k tomu za žiadnu cenu nepriznávala.

Začal zvoniť telefón. Tatko ho zdvihol : „Haló? Čert? Ty už si za bránou? Ideme ti otvoriť.“ Nemé tváre stratili slová, postavili sa do haly do zástupu a čakali, čo sa bude diať.

„Nemôžeme sa vytratiť cez terasu?“ skúšal vymyslieť plán úteku Silván.

„Bohužiaľ, tam nie je klasická kľučka a také dvere neviem otvoriť. Do budúcich Vianoc to musím dotrénovať.“ smutnil Rafík.

„V pekle si budeš trénovať jedine plávanie v kotly a preskakovanie horúcich uhlíkov. Ešte by sme sa možno stihli naučiť nejakú modlitbičku a keď budeme každý deň prosíkať, tak si nás nejaký anjel vezmem do neba do služby.“ plánoval Albus.

Z izby sa vynorila Eliška, v hale si obula papuče a odomykala dvere.

„Eli, nechoooď. Musíš nám pomôcť, nedávaj nás čertovi.“ prosíkali Silván s Rafíkom.

„Čo to tu skúšate? Veď Vás aj tak nepočuje.“ prevrátil oči Albus. Niekedy ho detinskosť jeho bratov unavovala. Neustále potrebovali usmerňovať. Na jeho prekvapenie sa Eliška otočila a zahľadela sa im do očí. Silvánovi poskočilo srdce radosťou, že konečne je to tu! Konečne nastal ten deň kedy uverila a ešte ich ako bonus zachrání pred čertom a horúcim peklom.

„Ňufáci, idem otvoriť, to je isto iba babi s dedom. Prišli na čaj.“ usmiala sa Eliška.

Im dvom však úsmev z tváre zmizol. Albus mykol plecami, veď to celú dobu hovoril. Oni dvaja sa stále spoliehajú, že Eliška bude výnimka, rovnako ako Šimon a uverí tomu skoro. Šimon uveril, keď mal jedenásť. Stihol to ešte v detskom veku pred naplno rozbehnutou pubertou. Za to Andelínovi to trvalo až do jeho okrúhlin. Už mal dvadsať, študoval na vysokej škole. Doma nebýval. Jedného dňa, keď prišiel na víkend na návštevu akoby ho pri rannom vyprázdňovaní osvietilo a vyprázdnil zo seba aj ten jeho negatívny pohľad na všetko. Vrátil sa za nimi ako vymenený, objal ich a celý deň sa rozprávali. Šimon a Andelín sú Eliškini bratia. Čiže môže byť skôr po Andelínovi. K tejto variante sa prikláňa Albus najviac, keďže ich láska k Vianociam v pubertálnom veku je rovnaká.

„Ahojte. Kohože nám to tu čerti nesú? Ešteže nie iba čerta, ale aj Mikuláša a anjela nám sem poslali. Myslím, že anjel má u nás viac práce ako nejaký čert. U nás nie sú žiadne zlé deti, ani psy.“ počuli Eliškin hlas od bránky a zaráz sa im zježili všetky chlpy na tele.

Kroky sa približovali. Silván so sebou sekol a postupne za ním odpadávali do podriadenej polohy aj bratia. Dych minimalizovali, nemrkali, nehýbali sa. Do chodby sa prišiel privítať aj tatko s mamou. Pusinka sem, pusinka tam. Albusa pri pohľade na toto láskavé vítanie oblieval pot a naťahovalo ho. Nemohol to dať najavo, aby si ho ten hnusný čert neodniesol ako prvého. Čakali kým niekto prehovorí, dá im rozhrešenie a v lepšom prípade krížik na čelo a kokíno do pusy. Nič sa nedialo. Videl škodoradostný úškrn v tvári jeho mamy. Ako len mohla? Ona. Práve ona, ktorej dôveroval najviac. S láskou sa k nej túlil pod paplón. Nikdy jej neprdel v spánku do tváre. Budil ju mľaskaním iba keď ho nedopatrením odkryla. Práve ona sa ho chystala obetovať tomu strašenému čertovi. Čo bude potom? Donesie si domov nejaké šteňa, ktoré bude mať nahradiť ich miesto? Zamračil sa na mamu a tatka a cez zuby precedil :

„To Vaše šteňa budem chodiť z pekla strašiť. Nedám mu pokoj a budúceho Mikuláša si prídem poň, aby s nami v pekle podpaľovalo kotle.“

Mama s tatkom sa na seba pozreli a vyprskli do nekontroľovateľného smiechu.

„Aké šteňa, prosím ťa?“ ledva sa zvládol opýtať tatko cez smiech.

„No to ktoré si kúpite miesto nás, keď sa nás odovzdáte tu čertovi.“mračil sa Albus.

„Tak myslím, že stačilo. Je čas zvítať sa s babi Magduškou, dedom Pepulínom a tetou Vlastičkou.“ vy herci z dramatického krúžku.

Myslím, že nasledujúci rok bude chlpaté komando poslušne šúchať labkami, aby sa vyhli takýmto predstaveniam.