1. december

Bol prvý december. Za oknami padala hmla a v izbe sa rozsvietila malá, stolová lampa. Prižmúrené oči klipkali do tmy. Ktože sa nám to zobudil do zimného rána so zamračenou tvárou? Predsa malá Eliška.

Jej tvár by bola isto veselšia, keby nebol štvrtok, ale sobota. Keby bol sviatok a nie čas ísť do školy. Keby z kuchyne počula hrať Simu a nie tie vianočné odrhovačky, ktoré si už mesiac púšťajú jej rodičia. Potichu si pobrumkávajú melódie. Chichocú sa, na nohách vianočné ponožky ( ešte šťastie, že vianočné svetre sa im zatiaľ nepodarilo zohnať ) a nevedia sa dočkať Vianoc.

Oblečie sa a šúchajúc nohami sa chystá presunúť do kúpeľne na rannú očistu. Otvorí dvere a počuje dunenie. Cudzí človek by si myslel, že prichádza zemetrasenie. Utekal by sa schovať pod stôl a čakal kým to skončí. Toto dunenie však nie je zemetrasenie, ale radostný beh Silvána. Silván je asi 34kg psí obyvateľ tohto domu. Najstarší, ale najčipernejší. Vždy víta všetkých ako keby ich nevidel roky.

Eliška stŕpla, nadstavila ruky a čakala kým skončí vítacia eufória : „ Chichi, ty dilinko, veď sme sa videli včera pred spánkom.„

„ Baf, to bolo tak dávno, celú noc si mi chýbala. „ pomyslel si Silván. Ako veľmi chcel, aby mu už rozumela, aby sa vedeli porozprávať, aby jej vedel zlepšiť deň aj inak ako divokým olizovaní, ktoré niekedy pôsobilo skôr ako pokus o zožratie.

„Dobré ránko, ránko! Ako si sa vyspala?“ hrkútali rodičia.

„Bré ráno, dobre.“ odvetila Eliška.

„Čo by si chcela pustiť na ráno? Vianočnú od Karla alebo radšej vianočnú od Marka Ztaceného?“

„A čo takto niečo, čo by nezačínalo na slovo vianočná..? Napríklad Simu Je mi jedno dneska to mám v piii alebo Klusa – Dobré ráno všem, co taky vstali před chvílí, co mají ještě před tím, než je něco rozčílí. Mohli by sme zmeniť repertoár. „

„ Och, tu ešte niekto stále nemá rád Vianoce? Spravíme dohodu, jedna vianočná za jednu tvoju klasiku. Platí? „

„ Platí. „

Mimo túto rodinnú, vianočnú mimózu má rodičov veľmi rada. Toto ju však rozčuľuje. Ani nevie prečo, spolužiaci tiež nemajú radi Vianoce. Tým pádom nebude predsa ona jediná nosiť vianočný sveter do školy, aby bola za trápnu.

Rodičia medzitým doma dumali nad tým ako presvedčiť ich dcéru o tom, že vianočný čas je krásne obdobie plné pohody, o štipku plnšie lásky ako celý rok. Je to predsa ich dcéra a nemajú pocit, že by sa v tomto období stalo niečo, čím by sa jej mohlo znechutiť až do takejto miery. Sú to hormóny a obdobie vzdoru alebo z ich pohľadu nevysvetliteľné, zlé pocity z minulosti?

Mama poverila Silvána a jeho bratov Albusa a Rafíka, aby skúsili vymyslieť plán. Áno, oni boli totiž v domácnosti traja chlpoši. Rodičia mali to šťastie, že si s nimi rozumeli. Zvláštne prepojenie, ktoré im v mnohom uľahčovalo vzťahy a riešenie situácii. Eliška o tom nevedela a ešte stále nebola dostatočne vyspelá na vnímanie tohto daru. Jej chlpatí priatelia sa už nevedeli dočkať dňa kedy sa po prvýkrát ráno pozdravia.

Silván sa s plnou vážnosťou pozrel na rodičov, bratov a prehovoril : „ Ako? Ako presvedčíme Elišku o kúzlach, nie len v čase vianočnom? Svet berie príliš vážne. „

Tatko : „ Neviem. Musíme však pre to spraviť všetko. Ostáva nám ešte dvadsaťtri dní.“