"Rozhledna Velký Javorník"

Niekedy to človeku v hlavičke pracuje viac ako je potrebné a vtedy je potrebné naordinovať si aktivitu. Štvrtok som sa z týchto dôvodov rozhodla pre hurá akciu skombinovanú s vystúpením z mojej komfortnej zóny. Vyvenčila som 2 z 3. Tretieho Astona si nabalila do kufra, natankovala, vyšla autom u nás na výhliadku a prepočítavala, či je to dobrý nápad.

Miesto výpravy / turistiky som si zadala jasne. Ideme na rozhladňu Veľký Javorník, lebo som tam ešte nebola.

Cesta do východiskového bodu – parkoviště Veřovice hřiště cca hoďka.

Cesta k rozhľadni podľa skúseností priateľky na telefóne hoďka a pol v snehu, podľa mapy.cz takmer dve hoďky v aktuálnej situácii. Potom ešte samozrejme cesta dole.

Prezieravo som si doma do baťohu okrem vody zbalila aj čiapku so svetielkom, ak by sa nám stihlo zotmieť pred príchodom k autu.

Sedela som v aute 10 minút od domu, v hlave mi to šrotovalo, stále samé mínusy, veľa hodín, málo času, ďaleko, ... STOP. Pridala som hlasitosť, prepla pesničku a vydala sa s otvorenou náručou k dobrodružstvu.

Samozrejme kým som trafila na parkovisko, tak som sa točila na konci dediny a išla späť, pretože navigácia ukazuje o 200m odbočte doprava, ale to mne nie je vždy úplne jasné, že už uplynulo tých 200 metrov. Keby mi mohla navigácia niečo povedať, tak mi dá isto facku.

Parkovisko takmer prázdne, postávalo tam 5 áut. Všade ticho. Svižne sme sa vydali smer rozhľadňa. Cestou sme stretli zopár ľudí vracajúcich sa z turistiky. Jeden pár dôchodcov a jednu slečnu. Naproti sa nám vyrútil aj bežiaci chalan.

„By ma museli odviezť keby vybehnem hore a bežím dole.“ prebleslo mi hlavou.

Pridali sme do kroku, predsa len som si nebola istá koľko bude cesta naozaj trvať. O chvíľu nás obiehal znova ten istý týpek, ktorý pred chvíľou bežal dole. Znova makal smerom hore. Športovec, preblesne hlavou normálnemu človeku, ktorý na cestách v aute počúva Mekyho Žbirku a pred spaním pozerá Shreka. Potom som tu ja, ktorá pri dlhých cestách a pred spaním počúvavala Opravdové zločiny. Píšem zámerne v minulom čase, pretože pri asi 150 diele som zistila, že tieto príbehy a moja fantázia nie sú zlúčiteľné pre bežný chod života. Mne prebehlo hlavou : „Ahaa, takže on sa vracia niekam späť do lesa. Mala by som si pripraviť do rúk kľúče. Astonovi dám dole obojok, nechám mu iba postroj, aby ho zaň nevedel chytiť a škrtiť ho, keď ma bude brániť. Tááák, obojok odložený. Mala by som si dať do vrecka kameň? Ku.va, kde je ten chlap?!“ Týpka sme už celý zvyšok turistiky nestretli. Ani smerom hore, ani smerom dole, nikde. Buď ho niekto uniesol alebo zmenil trasu. Možno mal aj on strach zo mňa.

Chvíľku idete po asfaltke z ktorej odbočíte do príjemného kopca. Dali sme to hore za asi 50min. Tesne pod vrcholom, keď sme obišli ďalšieho chlapa na tustike kráčajúceho smerom dole sme si museli dať pauzičku. Aston dychčal – už nie je najmladší. Ja som dychčala tiež, to mi trošku uleteli kilečká na môj vkus smerom hore, tak s nimi teraz bojujem.

Cvak, cvak, rýchle fotky na pamiatku a šupom dole. Bežne keď chodíme dole kopcom, tak je to : „Pomalý. PO MA LYYYY. Aston, pomaličkýýýý.“ Lenže na tieto srandy prestával byť čas. Začalo sa stmievať, takže sme sa miernym poklusom pobrali dole. Ďalší chlap na turistike smer hore. Niekedy neviem, či je lepšie niekoho stretnúť alebo radšej nikoho nestretnúť. Fičali sme pomedzi stromy, čo najrýchlejšie nech už sme aspoň na asfaltke, tam sa nám pobeží lepšie. Kto sa bojí, nech nechodí do lesa. Ani s čelovkou, tá mu proti strachu nepomôže.

Prúžok mesiaca chabo svietil na cestu, zahalený v hmle. Húkanie sovy dokreslovalo atmosféru.

„Juchú, parkovisko... Počkať, čo ten žltý „pikap“ odstavený rovno za nami?!“ No nič, rýchlo sme sa nahrnuli do auta, zamkli všetky zámky. Dala som dole bundu. Dopotená som bola ako keby som si zabehla orientačný beh. Zhora dole nám to trvalo 45min. Si človek myslí ako beží a vlastne ani ne.

Potľapkala som sa po pleci. 30 rokov mi trvalo, aby som šla sama do lesa na neznáme miesto na turistiku. Pritom tak ľudia chodia bežne. Plus som ani nebola sama. Pravdou ostáva, že sama by som nešla. Ani s nejakým malým, či priateľským psom. Skúšky odvahy odtiaľ potiaľ.

V bežné dni a časy je hore otvorený aj bufáč s občerstvením.

Hlavu sme vyvetrali, skontrolovali sme nové miesto. Najbližšie pôjdeme na prieskum nového miesta za denného svetla. Aston vravel. Vraj tieto dobrodružné výpravy nie sú nič pre neho. Posera.