"Blbeček"
Týmto článkom by som rada podporila všetkých ľudí s neštandartným psom. Myslím, že zopár by som Vás tu medzi našimi sledovateľmi našla.
Máme doma magora, ktorý už pomaly starne. Tento rok bude mať osem rokov, čo to sme si odsrali a okrem získaných skúseností sa na neho nalepil aj nejaký rozum. Máme doma druhého debila, ktorý je v tom najlepšom veku. Včera oslávil 4 roky a do rozumného veku je pred nami ešte veľa rokov. Verím, že je pred nami veľa rokov. Ťažko povedať s jeho srdcovou vadou a počechranými nervami. Život ma v minulom roku vytrestal a vetu : „Zlá burina nevyhynie.“ už zo srandy nepoužívam, keďže som sa s mojou pekelnou burinou musela rozlúčiť príliš skoro napriek tomu, že dohoda znela piť mi krv, čo najdlhšie.
Ak máš doma debila dodržuj pár pravidiel :
- Nájdi si človeka, ktorý ti poradí ako s takým magorom pracovať. Drž sa toho, čo sa spolu naučíte.
- Ak si si zistil sám ako (pre)vychovávať neštandarta, dodržuj, čo si sa naučil.
- Nemeň postupy výcviku.
- Vydrž! Dlho.... Nie, nestačí. Ešte musíš vydržať.
Musíš si byť vedomý faktu, že ak si pre prvotnú výchovu svojho psa zvolíš nesprávne postupy, zlý cvičák, prevýchova bude trvať dlhšie. Hold, to je cena za zlé rozhodnutie, ktorú treba akceptovať. Chyba nie je v tvojom psovi.
Vo veľa videách a článkoch sa dozvieš rôzne postupy, rady, možnosti výcviku, prevýchovy. Filtruj. Filtruj na základe povahových črtov psa. Akým spôsobom môžeš so psom pracovať. Aký trest je pre neho prijateľný a aký ti môže viac uškodiť ako pomôcť. Nezdajú sa ti postupy? Nerob to, zmeň cvičiteľa skôr ako neskôr. Ľudská intuícia funguje, nie je potrebné s ňou bojovať.
Ja mám tiež vlastné metódy, s ktorými by kde kto ( možno ) nesúhlasil. Ja som spokojná.
Chcela by som ti na povzbudenie načrtnúť trošku reality. Vážim si každej jednej milej správy, kde ste mi písali, že vidno aké urobil Ramon pokroky. Urobil – o tom žiadna! Stále to však nie je rozkošný piškótik, že by som si pri jeho mene urobila pomyselnú fajočku, zvládnuté k dokonalosti.
Ramona máme od apríla 2021, tj. skoro 2 roky. Na začiatku nosil na prechádzky náhubok. Doma ho nosil vyše roka. Čítaš správne. Niekedy sa dôvera buduje dlhšie. Sociálne siete so sebou prinášajú ilúziu dokonalosti. Ramon dokonalý nie je, nenechajte sa odrbať tým kukučom „neviem napočítať do päť“. Tiež ma ním vždy obmäkčí, zmrd. Výchova Ramona ma vyškolila v :
- Ak sa rozhodneš pre jeden spôsob výcviku, drž sa ho. Napríklad : Ak sa rozhodneš naučiť neťahať psa na vodítku, tak že zastavíš a čakáš kým nepovolí napätie a trošku sa vráti, tak musíš vydržať. Nenaučí sa to za týždeň, možno ani mesiac, dva. Nemeň spôsoby. Drž sa jedného systému. Nepoľavuj. Ramon v najväčšom lejaku nechcel povoliť, dokonca si sadol a posunul svoju čiernu riť pod strom, aby na neho toľko nepršalo. Stáli sme tam v daždi cez 10min. Nebolo to romantické. Bola tma a zima. Hnus. Hra kto z koho. Nádherné spomienky.
- psychickej rovnováhe. Nezvyšovať hlas. Na niektoré plemená to neplatí. Na stafforda zhúkneš a kmitá. Na dobermana zhúkneš a on ťa dokúše na prach ako granule na raňajky.
- ignorovať okolie. Mnoho ľudí pri (pre)výchove rieši iných ľudí. Už som to písala, ale stále sa mi to vracia do života. Prestaň s tým. Nevšímaj si okoloidúcich, všímaj a rieš svojho psa. Nemáš sa za čo hanbiť. Nemáš čo komu vysvetľovať reakcie tvojho psa. No tak to niekde ušlo a teraz na tom pracujete. Podstata je, že na tom pracujete.
Ramon vo vidách – milánek, tutulínek, ňufínek, zaraďuje sa k nohe, púšťa na povel hračku, pusinky rozdáva.
Ramon v živote – šteká na okoloidúcich psov. Áno, šteká, ak to nespracujeme skôr. Šteká ako komu a ako kedy. Áno, chodíme na turistiky, výlety, pracujeme s tým. Áno, už to nerobil. Tralá zase sa mu to zapáčilo. Ramon sa bojí. Bojí sa, keď vonku fúka vietor. Bojí sa snehovej kopy, ktorá je v diaľke a on si nie je istý, čo to je. Bojí sa sáčku. Bojí sa, keď sa postaví a pritom sa udrie do stola – uteká si ľahnúť do chodby do rohu a tam sa bojí. Bojí sa psov, na ktorých sa snaží blafnúť dopredu, aby ich zastrašil ako veľký doberman. Pochybujem, že mu to niekto verí, že sa bojí.
Štekne a vrnčí si, keď má ísť pri nohe, ale on by sa chcel ponáhľať.
S Lukášom si stále porovnávajú pindíkov, pretože v domácnosti ma nikto nepočúva a Lukáš ho ( opäť ) vychováva podľa seba a Ramon ho tak dva týždne dozadu ( opäť ) cvakol. To sa tak rozčertil, lebo išiel pred ním pes a štekol na neho. Lukáš si ho stiahol k sebe a chcel ho chytiť za obojok. Ako mu siahol po obojku, tak ho Ramon cvakol, že s tým jako nesúhlasí. Na víkende v Rakúsku išiel okolo nás pes, Ramon na neho štekal. Postavila som sa pred neho, pri nohe si držala Astona, pretože psy v smečke sú parťáci, ktorí si kryjú chrbát. Ramonovi som dala ruku pred hubu, aby sa ukľudnil. Chytila som ho za obojok, posadila a hovorím Lukášovi, aby mu dal náhubok. Dal mu náhubok, chytil si ho za obojok, ja som ho pustila, otočila som sa chrbtom a v tom sa po ňom Ramon zahnal. Porovnali si pindíkov a počkali sme kým mu klesne hladinka rozrušenia – Ramonovi. Asi aj Lukášovi.
Porovnávanie pindíkov u nás neznamená ručne stručne vysvetliť psovi kto je v smečke pán. Áno, viem, že sú cvičitelia aj tí známejší, ktorí sú za túto praktiku, pretože je to vraj niekedy už potrebné. Toto je pre mňa vec, ktorú filtrujem a neprepúšťam do našej smečky. Som na viac ako 100% presvedčená, že by to bolo kontraproduktívne.
Na dobermana sa nerozčuľuje, nekričí a netlačí alebo možno áno?!
Lukáša jediného Ramon poslúchne na prvú dobrú. Ja s ním hrám hru trpezlivosti a láskyplného pochopenia. Lukáš je jediný koho bez váhania ťafne, keď sa mu niečo nepáči. Lukáš je jediný z koho sa bezvýhradne teší kedykoľvek, odprevádza ho k dverám, víta ho objatím a pusinkuje kedykoľvek sa k nemu dostane bližšie. Ja som tá ku ktorej si chodí po odpustenie a poľutovanie.
To že spolu s Ramonom hráme inú hru, neznamená, že to na mňa prestal skúšať. Dnes ráno na mňa nesympaticky krčil hubu, kvôli ukoristenému medveďovi od detí. Po dobrom ho to prestalo baviť hrať kto z koho, tak ma skúsil zastrašiť. Poslala som ho na miesto. Pustil medveďa, išiel na miesto. Išla som zavrieť klietku, postavil sa, vystrčil hlavu a s vrčaním na mňa ceril zúbky. Odpovelovala som ho do ľahu, zavrela klietku, pohrozila prstom, že na mamu sa predsa nevrčí a pohladkala ho po čuni. Žiadny dodatkový hnev. Pri probléme, keď nemá chuť spolupracovať po dobrom ide na miesto, kde ho nechám na chvíľu ukľudniť a on odtiaľ vychádza ako znovuzrodený pes.
Hohohooo – „To znamená, že má klietku ako trest.“ Negatívny signál z jeho strany je odmenený negatívnom z mojej strany – obmedzenie kontaktu vo vyhrotenej situácii. Stojím si za tým, že klietku neberie ako trestné miesto. Pretože :
- Nechodil by tam odpočívať.
- Neznášal by si tam ukoristené veci.
- Neodišiel by tam dobrovoľne z vyhrotenej situácie.
„Pche, tak on sa vlastne vôbec nezmenil.“
Pritom sa zmenil na nepoznanie. Nehrotí situácie, aj keď to ešte sem tam skúsi, lebo má asi pocit, že zúbky mu nenarástli iba na požívanie potravy. Je to malý mazánek. Od začiatkov je to úplne iný Ramon.
Týmto článkom by som chcela povedať, že nie všetko je dokonalé ako sa na prvú dobrú zdá. Nevzdávajte to s nimi. Je mraky takých ako Ramon. Ak to človek s takým psom vzdá zanechá mu ďalší šrám na duši, ktorý už možno nik nezhojí, pretože kto by chcel psa „debila“ ?
Bohužiaľ oni sú len odrazom ľudí.